Dostať sa len tak do Štrasburgu, to chce trochu šťastia. V osud neverím, a preto tvrdím, že to bolo Božie riadenie, milosť alebo vôľa, ktorou ma chcel Najvyšší potešiť. Dlhú dobu v mojom vnútri rezonovala túžba dostať sa na ekumenické Taizé stretnutie. Stalo sa tak. Čo predchádzalo tomu, aby sa tento môj sen, ktorého splneniu som ešte dlho nemohla uveriť, uskutočnil?
V novembri 2013 som absolvovala stretnutie mladých vysokoškolákov z celého Slovenska – Akadem 2013. Konal sa u nás v Ružomberku, a preto nič nebránilo tomu, aby som sa ho zúčastnila. Vlastne bránilo – študijné povinnosti. Celú situáciu som dala Bohu do rúk so slovami, že túžim ísť na Akadem, no zároveň počas toho víkendu nebudem mať čas na školu, a teda nech On zariadi celú situáciu tak, ako bude pre mňa najlepšie. Nakoniec som na Akadem predsa len šla s očakávaniami, čo sa bude diať. Bola avizovaná možnosť zapojiť sa do tomboly. Najväčším potešením pre mňa bola cena – Taizé Silvester v Štrasburgu. Pomyslela som si, že to, hádam, nemyslia vážne! Ešte viac to vo mne upevnilo presvedčenie, že lístok si musím kúpiť.
Žrebovanie prebiehalo zaujímavo. Sedela som vedľa kamarátky, s ktorou sme sa spoznali na Akademe a tá spolu so mnou prežívala moje napätie a čudovala sa, prečo to tak veľmi emotívne prežívam. „Ty tam naozaj tak veľmi chceš ísť?“ znela jej otázka na moju adresu. Odpovedala som, že áno. Nakoniec výherný lístok získala ona, no na moje prekvapenie i na prekvapenie všetkých prítomných mi ho darovala. Vyšla som na pódium prevziať si cenu a povedala som, čo je vo veci a ako som sa k výhernému lístku dostala. Všetci ľudia ostali zachvátení jej dobrosrdečnosťou, že sa zozbierali na jej lístok, a tak sme mohli na Taizé do Štrasburgu cestovať obidve spolu.
Cesta bola dlhá, nepohodlná, no akonáhle som vystúpila z autobusu a nadýchla sa francúzskeho vzduchu, obliala ma radosť z toho, kde som.
Všetci Slováci sme sa zhromaždili na jednom mieste, kde sme dostali všetky potrebné inštrukcie, lístky na vlak, mapu mesta, … a rozdelili sme sa do príslušných farností. Vo farnostiach sme sa rozdelili do rodín.
Každé ráno sme sa stretávali vo farskom kostole, kde boli ráno modlitby a sv. omša, potom sme sa spoločne presunuli autobusom do centra Štrasburgu, kde bol program. Každý si mohol vybrať to, čo ho najviac zaujalo – tichá modlitba pred ikonou Krista, sv. spoveď v rôznych jazykoch, prednášky, workshopy alebo návšteva pamiatok či organové koncerty. Pre mňa osobne bola najsilnejším momentom chvíľa, keď som sa ocitla v miestnosti plnej sviečok pred ikonou Krista. Okrem mňa tam bolo asi 10 mladých ľudí, no ja som mala pocit, akoby som tam bola sama. V tej chvíli som povedala Pánovi všetko, čo som mala na srdci a s čím som na Taizé prišla. Odovzdala som mu všetko, čo ma trápilo i tešilo. Boli to pre mňa veľmi silné momenty. Na pár dní som odišla zo svojho svetského kolobehu, ale celý deň som prežila s Kristom. Na každom rohu, pri bežných situáciách som cítila, že Boh je so mnou. Prechádzala som sa sama ulicami Štrasburgu a dávala som Bohu priestor, aby mi povedal všetko, čomu som mu počas hlučného študentského života na Slovensku niekedy nedávala priestor. Prežívala som čas naplnený Božími zásahmi, v ktorom sa každá moja situácia a každý môj krok „točili okolo Neho“, no aj napriek tomu mi tam chýbal. Nedokázala som sa niekoľko minút pozerať na ikonu, s vedomím, že sa rozprávam s Bohom. Môj pohľad a moje srdce hľadali skutočného Boha. Skutočného – skutočne živého, prítomného v Eucharistii. On bol tým, kto mi tam chýbal. Nestačila mi ranná sv. omša, z ktorej som mala čerpať silu na celý deň. Túžila som Boha vidieť aj počas môjho poobedňajšieho ticha. A práve počas týchto situácií som si uvedomila, že nie je jedno, k akej cirkvi sa hlásim.
Som vďačná Bohu a najmä rodičom, že som katolíčka. Som vďačná za možnosť adorácie, z ktorej vždy čerpám mnoho síl. Aj keď nie vždy viem, čo chcem Bohu povedať, niekedy sa stane, že si pred Eucharistiu len kľaknem a pozerám sa na Neho. Poviem Mu: „Pane, prišla som za tebou.“
Vážme si vieru v prítomnosť Boha v Eucharistii. Je to nesmierna milosť a dar. Veď Eucharistia je dokonca silnejšia ako exorcizmus! Ďakujme Bohu, že sa nám dáva. Veď On sám sa pre nás rozhodol. On je jediný Boh, ktorý sa znížil k človeku, On nás hľadá a prichádza k nám. Máme Mu byť za čo vďační. Ja som vďačná aj za skúsenosť s Taizé v Štrasburgu.
Zuzana Balejová, študentka PF KU