V tichu rastú kvety i v tichu sa púčok rozvíja, v tichu sa stromy odievajú do zeleného šatu, jahody v tichu dozrievajú, i vinič sladkosť naberá, v tichu slnko zapadá i ráno vstáva – i hviezdy večer ticho vyjdú na oblohu, aby vydávali svedectvo, že ich stvoriteľ je tichý. Boh je tichý rozprávač. V tichu noci sa narodil jeho Syn, v ňom nám povedal všetko. On sám sa nám predstavil: „…Som tichý a pokorný srdcom“.
Ticho hralo významnú úlohu aj v Ježišovej misii. Tridsať rokov v Ježišovom živote je ticho – ako Boh, jeho Otec je Ticho. Slovo sa stalo telom, aby sa vrátilo do Otcovho ticha. A my sa akosi naivne pýtame, prečo tak málo vieme s Ježišovho života pred jeho verejným vystúpením. Alebo prečo málo vieme zo živote Márii i Jozefa. Keď Písmo mlčí, je to preto, aby vyjadrilo súzvuk s Otcovým hlasom – aby vyjadrilo mlčanie Boha.
Blahoslavení tichí, lebo Boh je priateľom mlčania.
Boh mlčí, keď sa Ježiš stratí v Jeruzaleme, keď ho apoštoli nechápu, keď mu farizeji oponujú, keď ho zrádzajú, žalujú naňho, smejú sa nad ním, naozaj nepochopiteľné Otcovo mlčanie v temnote, v opustenosti, v utrpení na kríži, v zostúpení do najhlbšej agónie, v prijatí smrti. Ale práve v tomto momente v zvolaní „Bože prečo si ma opustil“ je láska medzi Otcom a Synom najväčšia, silnejšia než zdanlivý odstup a ich zdanlivá oddelenosť. Aj pre nás môže byť účasť na tejto skúsenosti ticha, začatej Kristom, prežívanej možno ako prázdno či absencia Boha, momentom najhlbšej lásky k nemu.
Náš jazyk bude vždy nedostatočný na dialóg s Bohom a tak sa pred nami otvára priestor na tichú kontempláciu. Preto aj ticho je dôležitou súčasťou mystiky. Ono sa oblečie do šatu, ktorý sa volá mlčanie a pokoj. Je ozdobené čakaním na slovo, preto má budúcnosť. Po tichu, keď už človek nemá čo povedať, prehovorí Boh.
Si blahoslavený, ak vieš mlčať nad veľkosťou Božieho slová.
Preto „Potrebujeme ticho, ktoré sa stáva kontempláciou, ktoré nás nechá vstúpiť do mlčania Boha“ môžem sa pridať k jeho mlčaniu.(Homília, sv. omša s členmi Medzinár. teolog. komisie, 6. 10. 2006). Tiché rozjímanie nás ponára do Božej prítomnosti – zdroja Lásky, aby sme odtiaľ začali cestu, ktorá nás vedie k nášmu blížnemu, aby sme pochopili jeho potreby a ponúkli mu Kristovo svetlo – posolstvo života, dar lásky, ktorá spasí. Ale tiež, aby sme mu ponúkli svoj ľudský úsmev, dobré slovo, záujem o jeho život.
Po tichom rozjímaní viac chápeme plán spásy, ktorý Boh uskutočňuje prostredníctvom slov, spevu a symbolov v celých dejinách ľudstva. Ticho je neoddeliteľnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú obsahovo bohaté slová. Je súčasťou umenia, prameňom, pri ktorom dochádza k inšpirácii. Preto paradoxne je aj hudba dcérou ticha. Hudbu musí predchádzať a sprevádzať ticho, aby sa melódia dala počuť. Hudba sa doslova v tichu nesie. Povieš: prosím, buďte ticho, lebo počúvam hudbu.
Ticho je priestor, či čas, kedy počúvame a spoznávame seba samých, kedy sa rodí a prehlbuje myšlienka, pri ňom chápeme s väčšou jasnosťou to, čo chceme povedať a to, čo očakávame od iných. Moje mlčanie dovoľuje inej osobe hovoriť, vyjadriť seba samú a mne umožní hovoriaceho prijať, prejaviť mu rešpekt, úctu. Tak sa otvára priestor pre vzájomné počúvanie sa a ľudský vzťah sa môže stať plnším.
Blahoslavený si, keď vytváraš ticho, aby si pozýval k slovu.
Áno z času načas je to nevyhnutné – zotrvať v tichu a v samote. Byť len tak, sám so sebou, počúvať svoje myšlienky a sústrediť sa na seba. Ticho a samota dávajú priestor k tomu, aby človek začal uvažovať o sebe. Pred sebou sa nemusíme na nikoho hrať. A môžeme počúvať svoje svedomie, ktoré väčšinou dobre radí. Ticho je spôsob ako spoznať samého seba a nájsť vo svojom vnútri to vzácne, čo väčšinou hľadáme úplne inde.
Niekedy kláštory boli strediskom vedy, umenia, duchovnosti. Táto zóna ticha umožňovala, aby komunikácia medzi Nebesami a Zemou prebiehala hladko. Viete dialóg medzi nebom a zemou nebol narušovaný pozemskými komunikačnými prostriedkami. Takže ľudia v kláštore mali hlbší vzťah k neviditeľnému svetu, než my k viditeľnému. Ja ako kňaz, potrebujem ticho, aby som sa mohol dotknúť duše na zemi i Boha na nebi. Ale aj tebe je treba dnes trochu ticha, aby si zajtra opäť mohol v hluku žiť.
Tam, kde je množstvo správ, hluku a informácii, sa ticho stáva podstatné pre rozlíšenie toho, čo je dôležité, od toho, čo je vedľajšie. Hlboká reflexia v tichu, nám pomáha objaviť vzťah medzi udalosťami, ktoré sa stali mimo ticha. Podľa lásky k tichu môžeme rozdeliť svet. „Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho,” napísal sv. Ambróz.
Hľadal si ticho, keď si vedel, že ťa oklamali a zostal si spokojný, výslovne ťa podvádzali a prijal si to, smiali sa ti a nereagoval si, ranili ťa a nevrátil si im to, kričali a ty si mlčal, rozprávali vulgárne a bolelo ťa to, robili hluk lomoz a bolo ti to nepríjemné, nadávali a ty si sa nenechal strhnúť, boli až hysterickí a teba to nevyviedlo z rovnováhy. Bolo to ťažké, ale ovládal si svoje reakcie, city a hnev, nie pre slabosť a strach, nie pre tichý súhlas so zlom, nie pre solidaritu so zločinom, ale preto, že sú situácie, kedy je lepšie vyjadriť svoj názor jednoducho mlčaním. Pretože si priateľ ticha. A ticho môže niekedy byť výrečnejšie ako unáhlená odpoveď.
Si blahoslavený, ak na smetisku vulgárnych slov, nenájdu tvoje slová.
Existuje aj mnoho tvárí ticha. Ticho po urážke, je ticho obeti. Ticho mystika, poetu, ticho chorého. Ticho môže vyžarovať teplo – nepriateľský chlad, pokoru – pýchu. Ticho ako budujúce komunikáciu, alebo ticho ako absencia zvuku, kde niet žiadnej komunikácie. Ticho ako obrana pred človekom, tam kde niet toho, kto by počúval – je ticho, ofenzívne, uzavreté, ticho opozície, rozhnevané a osamelé. Ale je aj ticho pozývajúce – lákavé, odľahčujúce a zhovievavé. Ticho, ktoré ti dáva šancu niečo povedať. A ty vychutnávaš, aké krásne je hovoriť do ticha.
Krása dialógu nie je určená dĺžkou komunikácie, či počtom slov, ale ani dĺžkou mlčania. Je potrebné vytvoriť priaznivé prostredie, harmóniu, akýsi druh „ekosystému“, ktorý by vedel vyvážiť ticho, slová, obrazy, gestá a zvuky.
Vždy by mal byť vzťah medzi tichom a slovom: sú to dva výrazy komunikácie, ktoré sa musia dopĺňať pre nadobudnutie skutočného dialógu a hlbokej blízkosti medzi ľuďmi. Keď sa slovo a ticho vzájomne vylučujú, komunikácia sa zhoršuje vytvára sa atmosféru chladu. A naopak, keď sa vzájomne dopĺňajú, komunikácia získava hodnotu a význam. Tak vzniká láska, ale i modlitba. Dvaja sa rozprávajú, no keď sa dostanú na vyššiu úroveň jednoty svojich slov, dochádza k mlčaniu. Želám ti, nech je tak často medzi tebou a Bohom, medzi tebou a človekom.
Blahoslavení tichí, lebo Cirkev – Kristova nevesta je tichá.
Aká si mi krásna – tichá Cirkev, sťa spiaca krásavica, chceli ťa umlčať a veď ty si bola ticho, si ako baránok, ktorého vedú na zabitie a on neotvorí ústa. Tvoja poézia tvoje verše sú mlčaním – vždy sa zhoduje ich rým. V objatí sa nemá nič hovoriť a ja ťa objímam a preto už mlčím. Amen.
František Kovaľ SJ