V Písme svätom boli blahoslavenstvá hlásané za rozličných okolností:
Kniha Žalmov sa začína slovami: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných … ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.“ (Ž 1,1)
Alžbeta hovorí Márii: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk, 1, 45)
Šimonovi Petrovi Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16,17)
V blahoslavenstvách vždy išlo o šťastie, ktoré dal Boh tým, čo s vierou odpovedali na jeho slovo a na jeho prísľub, a robili to, čo prikazoval Zákon – v tom je šťastie, ktoré Boh pripravil pre človeka.
Blahoslavenstvá sú v istom zmysle božie prísľuby, ktoré prekračujú ľudské horizonty. Prehra sa tu mení na výhru, porážka na víťazstvo.
Vínimočné postavenie medzi blahoslavenstvami má výrok: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“. Toto blahoslavenstvo akoby najviac vyjadrovalo samotnú podstatu blahoslavenstiev: Tam kde už človek nevládze, prichádza Boh, ktorý je všemohúci, všetko môže, všetko napraví, zdokonalí, doplní.
Hneď na úvod však treba povedať, že tu nejde o slzy tých, ktorí plačú, lebo chcú upútať na seba pozornosť: Len sa pozrite, aký som nešťastný. Pozrite sa, ako plačem. Plačú, aby ich ľudia videli. Plačú od zlosti. Plačú ako rozmaznané deti, ktoré si myslia, že musia mať všetko.Tu ide o druh plaču.
Cirkevní otcovia hovoria, že tu ide o plač, akým plakal Abrahám: Boh mu sľúbil zasľúbenú zem a on získal prvý jej kúsok, keď ho kúpil, aby na ňom pochoval svoju Saru. Na prvom kúsku zasľúbenej zeme sa Abrahám neteší, ale plače, vykonáva pohrebné obrady.
Ide tu o plač Ježiša Krista, ktorý plače nad Jeruzalemom, že nespoznal hodinu svojho navštívenia.
Ide tu o plač – smútok Panny Márie, ktorá pod krížom drží telo svojho Syna a tým sa stane Spoluvikupiteľkou.
Aby sme toto blahoslavenstvo lepšie aplikovali na náš život, najprv musíme uviesť základné rozdelenie plaču.
Plačeme, keď niečo získavame a plačeme, keď niečo strácame.
- Keď sa narodíme, plačeme, lebo strácame bezpečnosť matkinho lona; keď začneme chodiť do školy, strácame istotu rodiny; keď nastúpime do zamestnania, strácame slobodu mladosti a je nám ľúto; keď vstúpime do manželstva, pretože strácame možnosť výberu; keď starneme, strácame pekný vzhľad. Ale toto všetko musíme stratiť aj napriek tomu, že nás to bolí, ak sa chceme posunúť ďalej, ak chceme rásť.
Strácame, aby sme získali.
Oveľa viac to platí v duchovnom živote. Ježiš nás vyzýva: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Zaprieť seba znamená makať na sebe, na úkor vlastného egoizmu. Vziať svoj kríž znamená kráčať dopredu napriek bolesti a námahe, tak ako Kristus na krížovej ceste, smerom k slávnemu vzkrieseniu.
- Iný plač možno vnímať, keď človek získava. Je to plač ľútosti a znovuzrodenia.
Cirkevní otcovia hovorili: Slzy chránia, slzy pracujú, slzy očisťujú.
Veľkí svätci oplakávali svoje minulé hriechy a to ich chránilo, aby neupadli do nových hriechov. Brat Efraim napísal: „Minulé viny sa ti môžu pripomenuť dvojakým spôsobom: Ak ťa obviňujú, odožeň ich, pretože ani Boh si na ne nespomína. Ak však pohnú tvojím srdcom a rozplačú ťa, prijmi ich, pretože ťa vrhajú do náruče milosrdenstva.“
Ako čítame v spisoch Cirkevných otcov: „Nemali by sme pristupovať k sviatosti Eucharistie bez sĺz vďaki a k sviatosti pokánia bez sĺz pokánia.“
Skrúšené srdce v plači kontempluje Božie milosrdenstvo vo svetej spovedi a Božiu dobrotu v Eucharistii. Naproti tomu pyšné srdce namiesto toho kontempluje vlastnú temnotu, a preto nemôže plakať, len nenávidieť, a nenávisť nepozná slzy.
Blahoslavení sú teda tí, ktorí plačú vďaka tomu, že strácajú seba a získavajú Boha, lebo oni budú potešení darom z neba – Parakletom – Duchom Svätým, ktorý ich naplní hojnosťou každej milosti.
„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristové utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha. Ak sme teda sužovaní, je to na našu potechu a spásu; ak sme potešovaní, je to vám na potešenie, ktoré sa prejavuje v znášaní takých istých utrpení, aké znášame aj my. A naša nádej, vzhľadom na vás, je pevná, veď vieme, že ako máte účasť na utrpeniach, tak budete mať aj na úteche.“ (2 Kor 1, 3-5)
Z kázne otca Stanislava
