Sao Paulo je na naše slovenské pomery extrémne veľké. Veď do jeho domov by sa zmestili naše štyri Slovenská. Zvlášť si to človek môže uvedomiť, keď vystúpi na vežu mrakodrapu alebo hoci aj len na vežu kostola v našej farnosti. Keď vystúpite hore a keď sa zahľadíte, potom Vás ten pohľad omračí. Nevidíte nič iné len more a more panelákov a výškových budov. Možno sa Vás v tej chvíli zmocní aj zvláštny pocit, pocit mravca. Náhle sa cítite v tom svete ako bezmocný mravec a začnú sa Vám triasť kolená. Mravec má však výhodu. Tých kolien má viacej ako človek.
Sao Paulo skrýva v sebe množstvo tajomstiev a paradoxov. Keď z vysokánskej veže zostúpite dole, zrazu svet vidíte v inom zornom uhle pohľadu. Na uliciach veľkomesta, ktoré v niektorých častiach žiari čistotou a prepychom a v iných častiach Vás do tváre udrie chudoba a nečistota, na týchto uliciach máte možnosť dívať sa človeku z tváre do tváre. Na týchto uliciach stretnete chudobných a špinavých ľudí bez strechy nad hlavou, ktorých je Vám veľmi ľúto. Sú medzi nimi muži a ženy rôznych vekových kategórii. Pohľad do ich očí je pichľavý s výčitkou, prečo? Bok po boku tu stretnete aj nagélovaných mužov v oblekoch a kravatách s tabletmi v rukách či pod pazuchou a Vášmu pohľadu neunikne ani žena zrejme vykonávajúca najstaršie remeslo. V bohatom centre s vysokánskymi mrakodrapmi sa srdce veľkomesta, katedrála sv. Pavla, kedysi dôležitý orientačný a oporný bod, stráca v tieni mrakodrapov. Keď vstúpite do jej vnútra zaiste vás očarí, je tu však veľký hluk. Všade dookola je množstvo áut, ktorých zvuk preráža vytráže okien, takže len ťažko tu nájdete duchovný odpočinok. Ten však môžete nájsť o pár desiatok či stoviek metrov ďalej v kláštore sv. Benedikta. Chrám ,ktorý je súčasťou objektu, má svoju štyristoročnú tradíciu, vládne tu pokoj a kľud. Ak ste unavení, ľahko sa môže stáť, že tu zaspíte. To ale nevadí. Nad Vašou hlavou Vás totiž stráži dvanásť apoštolov, ktorých sochy sú rozvešané po stenách chrámu. Pokojne tu už stáročia stoja a bdejú. Čo si však asi o nás myslia?
Ak opustíte centrum až príliš často sa stretnete s ostnatým drôtom. Nachádza sa takmer všade, dokonca aj na múroch miestneho cintorína. Všimol som si to v nedeľu večer pri návrate z futbalového zápasu. Aj futbalový štadión, aj maličké firmy, aj rodinné domy, všetko je ohradené ostnatým drôtom. A kostoly? Dokonca to platí aj o nich. Zväčša sú ohradené vysokánskym oceľovým plotom aj s okolitým priestranstvom. V duchu som vďačný Bohu, že u nás to až také strašné nie je, že predsa toho ostnatého drôtu je u nás menej. Avšak je tu otázka: Dokedy?
Kráčajúc ulicami mesta stretávate ľudí, množstvo ľudí, mnohých rás a farieb. Veď Sao Paulo je multikultúrnym a multietnickým mestom. Ľudia tu v Sao Paulo sú odsúdení na spoločný život, na spoločnú komunikáciu. Ale to platí aj o nás samých, to platí o každom človeku v tomto svete, či nie? Akí sú títo ľudia? Tieto dni spoznávam, že sú chudobnejší, ako sme my, že žijú skromnejšie, ako my. Títo ľudia mnohých rás majú v sebe južanskú horúcu krv. Sú nábožní, sú veľmi emocionálni, tak na svätej omši ako aj na futbalovom zápase. Ľudia tu v Sao Paulo, teda aspoň tí, s ktorými som sa doteraz stretol, sú veľmi srdeční a veľmi radostní. Je to paradox voči nám bohatým Európanom. Až príliš sme smutní. Títo ľudia Južnej Ameriky radi spievajú a ešte radšej tancujú a sú nesmierne, nesmierne štedrí. Zaiste sú aj mnohé negatívne prípady, veď ináč by ostnaté drôty neboli potrebné. Predsa však kráčajúc ulicami veľkomesta, alebo na ceste v autobuse či vo vlaku alebo metre nájdeš človeka, ktorý sa na Teba usmeje, povie Ti „Bondžia“, takže ty priam okamžite odpovieš: Obrigado.
Obrigado Brazília.
O. Jozef Žvanda, 18.07.2013, Sao Paulo