Keby nás len vyviedol z Egypta, a nevykonal nad nimi súd, bolo by nám to stačilo.
Keby nad nimi vykonal súd, nie však nad ich bohmi, bolo by nám to stačilo.
Keby bol vykonal súd nad ich bohmi, ale neusmrtil ich prvorodených, bolo by nám to stačilo.
Keby bol usmrtil ich prvorodených, a nedal by nám ich majetok, bolo by nám to stačilo.
Keby nám daroval ich majetok a nerozdelil by kvôli nám more, bolo by nám to stačilo… …
Toto je len malá časť modlitby Dajenu, odriekanej pri Sederovej večeri (Sederova večera je pripomienkou, nie kópiou židovskej Veľkonočnej večere, ktorou oslavovali vyvedenie z Egypta. Nie je len formou prijatie potravy, ale udalosťou viery). Má pripomínať Božie skutky v dejinách Židovského národa. No dalo by sa v nej pokračovať stále ďalej a to nielen naprieč dejinami Židov, ale aj tých našich osobných – dejinami každého jedného z nás. Boh totiž ešte stále neskončil s preukazovaním svojej nekonečnej lásky voči svojim deťom…
„POZRITE akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa BOŽÍMI DEŤMI, a NIMI AJ SME!“ (1Jn 3,1) Slávili sme Veľkú noc a tak sme si opäť mohli viac pripomenúť ten najväčší dôkaz Jeho lásky – a to krvavú obetu Jeho vlastného Syna a skrze to aj naše prijatie do Jeho rodiny. Ale toto je len začiatok. Keďže nás už raz prijal za svoje deti, aj naďalej sa o nás stará – je predsa Otec. Vie – často lepšie než my sami – čo práve teraz a tu potrebujeme. A veľmi rád to aj dáva.
Tak aj mne sa počas tejto Veľkej noci opäť raz dostalo množstva dobrodení (rozumej – dobrých vecí). Pre oči tohto sveta možno nič výnimočné, no pre mňa mnoho lásky zjavenej v konkrétnych maličkostiach. Tento rok som mala prvý krát možnosť tráviť sviatky Veľkej noci inak ako doteraz. Veľmi som túžila Veľkú noc konečne prežiť. Nie v zmysle nejakého pocitového zážitku, ale skôr ako skúsenosť viery. Zatiahnutie na hlbinu toho, čo na povrch zostáva už len ako skostnatená tradícia. Nie len ako nejaký tradičný náboženský rituál, ale konečne ako živú spomienku udalostí spred skoro 2000 rokov. A Otec – nie preto, že by som si to nejako vydupala, alebo preto, že by som si to zaslúžila… jednoducho preto, že sám chcel – mi to splnil. Použil si na to Oázové spoločenstvo (Oázovské spoločenstvo je formačné hnutie, pôvodne založené v Poľsku. Viac info na webe alebo aj osobne) a kapucínov v Žiline. Prvý krát som naozaj prežila Veľkú noc ako jeden nepretržitý sviatok – od večernej omše Zeleného štvrtku cez obrady Veľkého piatku až po Vigíliu na Bielu sobotu. V oddelenosti od sveta a všetkých svetských naháňačiek. Len v kruhu spoločenstva rovnako zameraných ľudí, v blízkosti svojho Boha.
Nešlo tu však len o liturgiu – tá bola vždy až vyvrcholením. Každý jeden deň, úplne všetko, k čomu sme boli vedení, malo svoj zmysel a hĺbku. Spoločne sme si pripomenuli poslednú večeru, a pri Ježišovi prítomnom v Eucharistii mal každý aj účasť na nočnom bdení. Krížovú cestu sme prechádzali každý so svojim vlastným krížom – nie v rukách, ale v srdciach. Na vzkriesenie sme sa pripravovali katechumenátnymi (Katechumenmi sa u prvých kresťanov nazývali dospelí ktorí sa dôsledne pripravovali na prijatie krstu. Keďže teraz sa krstia už malé deti, mnoho z obradov pred krstom sa vynecháva. My sme mali možnosť ich takto dodatočne prijať) obradmi obnovením krstných sľubov, ale aj aktívnym zapojením sa do oslavy vzkriesenia – každý so svojimi darmi od Pána a na Jeho slávu…
Bol to skutočne výnimočný čas. Preto mi zostáva opäť len poďakovať sa. Naozaj bohaté sú Jeho dobrodenia voči nám. A pre poďakovanie si opäť dovolím inšpirovať sa modlitbou zo Sederovej večere:
I keby naše ústa boli tak plné chválospevov ako je more plné vody, i keby bol náš jazyk plný velebenia ako početné sú morské vlny, i keby naše ústa boli plné chvály ako široko sa rozprestiera obzor, i keby naše oči žiarili ako slnko a mesiac a naše ramená sa rozpínali v modlitbe ako krídla nebeských vtákov, a keby naše nohy boli rýchle ako nohy jeleňov, stále by sme nemohli dostatočne poďakovať Pánovi, Bohu nášmu, a velebiť jeho meno; Kráľ náš, za jeden jediný z tisícov a desaťtisícov darov, znamení a zázrakov, ktoré si nám i našim otcom vykonal v priebehu dejín. A preto nech údy, ktoré si v nás utvoril, duch a duša, ktoré si nám vdýchol a jazyk, ktorý si nám vložil do úst, nech vzdávajú vďaky, žehnajú, velebia a oslavujú, ospevujú, posväcujú a uctievajú tvoje meno, Kráľ náš, naveky.
Janka, študentka 1. roč. Mgr FF KU