Formovanie viery u mladých ľudí začína už v ich rannom detstve. Základom sú rodičia a prostredie, ktorému je dieťa vystavované. Jednou z najväčších hodnôt, ktoré môžeme dieťaťu odovzdať, je práve viera. Skutočnú vieru prejavujúcu sa vo vzťahoch, situáciách, problémoch a celkovo všade. Dieťa musí vidieť príklad. Tak ako dieťa poslúcha a plní vôľu svojej matky a otca, tak ju plnil aj sám Ježiš, ktorý to viackrát prízvukoval, že len plní vôľu Otca. Preto je veľmi dôležité, aby sa rodičia starali o srdce svojich detí, pretože práve viera je zrkadlom srdca, ktoré odráža skutočnosti Božieho sveta do nášho.
Avšak nie je vždy umožnené, aby človek mohol rásť a budovať svoju identitu práve v takejto rodine. Je veľmi časté, že sa dieťa buduje na základe toho, čo vidí v televízii, na príklade ktorý mu dávajú priatelia, či celková dnešná kultúra rýchleho západného sveta.
V dnešnej dobe sú mladí ľudia, ktorí odpadli od viery často chápaní ako obete dnešnej kultúry, ktorí im ničí ich predstavivosť. Preto formovanie viery si vyžaduje vytvorenie si osobného vzťahu s Bohom cez malé spoločenstvá. Veľmi dôležité je uvedomiť si, aký Boh nie je a aký je. Veľa ľudí má predstavy o Bohu ako o nejakom policajtovi, ktorý na nás striehne a čaká kým spravíme niečo zlé, aby nás mohol potom potrestať alebo si myslíme, že Boh je len nejaký bábkar, ktorý nás len obmedzuje a nemôžeme byť slobodní, či sa domnievame, že Boh je len krutý sudca, ktorý sa neteší na nič iné, len ako nás odsúdiť. Ľudia sa musia naučiť chápať Boha takého ako je: starostlivého Otca s dobrým srdcom, ktorý sám je láska a má o nás záujem.
Často krát musí mladý človek čeliť rôznym prekážkam na ceste za vierou. Podľa skúseností prekážky viery u mladých ľudí nie sú na prvom mieste o otázke pravdy, ale skôr v úrovni vlastnej slobody. Nemajú problém s vieroukou, ale sú skôr sklamaní so skúseností s cirkvou a z neexistujúcich spoločenstiev, kde by mohli rásť a spoznať Boha spôsobom im blízkym.
V dnešnej dobre je kresťanstvo a cirkev pod veľkým tlakom. Je pod tlakom toho, že svetské veci viacej ovplyvňujú tie sväté a nie naopak. S týmto faktom sa cirkev musí vyrovnávať a bojovať proti nemu. Ľudia akoby necítili oporu v cirkvi a nevidia zmysel, prečo jej veriť a poslúchať ju. Je dobré, keď cirkev musí podstupovať zápasy, tak ako to platí o jednotlivcoch, o krajinách i o kultúrach. Bez zápasu nie je život. Zápas môže občas prinášať ťažkosti, ale bez toho by sme si neuvedomili niektoré skutočnosti. Je dôležité aby ľudia to čo hlásajú, naozaj aj žili. Veď už aj Sv. František z Asissi odporúčal: „Kážte evanjelium vždy a ak je to nevyhnutné, aj slovami.“
Stretol som sa s dospelými ľuďmi, ktorí povedali, že veria v Boha, ale neveria v cirkev, pretože je taká, aká je. Toto myslenie sa prenáša do myslenia mladých ľudí, korí sa nechajú zviesť touto vlnou, ktorá poškodzuje meno cirkvi. Často krát mi napadne príklad jablone a jabĺk, keď počujem o tom, ako ľudia veria v Boha no neuznávajú cirkev. Akoby sme verili v to, že existuje jabloň, ale neveríme tomu, že táto jabloň môže rodiť naozaj chutné a šťavnaté plody. Súhlasím s tým, že cirkev musí prechádzať zmenami a reformami. No musíme si uvedomiť, že my všetci sme cirkev. Myslím si, že toto chápanie je dôležitejšie ako chápanie toho, že cirkev je len tzv. „vatikánsky okruh“. My, obyčajní ľudia sme tí, ktorí túto cirkev vytvárame. Myslím, že my sme tou skladačkou, ktorá takisto ovplyvňuje chod celej cirkvi. My sme tí, ktorí by sa mali usilovať o zmenu v našich kruhoch.
Michal Fabčin, študent FF KU