Je také dobré a trefné, že tieto misie začíname v deň spomienky Svätej Terézie Z Lisieux, ktorá je patrónkou misií, a ktorá bola veľmi nespokojnou osobou. Jej srdce stále hľadalo, chcela vedieť stále viac o Bohu, o sebe, o svete. Dnes ráno, keď som sa modlil, uvedomil som si, že to bola naozaj duša, ktorá chcela tento život prežiť veľmi živo a pravdivo. Často hovorila Bohu: „Pane, som nespokojná, pretože ťa málo poznám. Som nespokojná, pretože neviem, aké miesto mám v živote a aké miesto mám v cirkvi.“ Všetci svätci sú takéto nespokojné duše. Neuspokoja sa s tým, že už niečo vedia, že už poznajú katechizmus, ale chcú skutočne autenticky spoznať, kým sú, a ako ich vidí Boh. Povedzme, že už viem, ako vidím sám seba, a ako ma vidia iní ľudia. Ale ako ma vidí Boh? A aké miesto mám vlastne v tomto svete? Viem, aké miesto by som si sám vedel vysnívať, ale ako to vidí Boh? A tak tieto duše stále pištia po Bohu a pýtajú sa. Verím, že aj my sami sme takí.
Dnešné evanjelium o maličkých je o ľuďoch, ktorí sa nehrajú na to, že už to vedia, ale sú srdcami, ktoré sa stále učia, tak ako deti. Majú neustále srdcia otvorené pre to, čo im chce povedať Boh cez ľudí, cez okolnosti. Blaise Pascal, veľký fyzik, ale aj hlboko veriaci človek, tak trochu štipľavo, ale zároveň pravdivo skonštatoval:
Všetkých ľudí možno rozdeliť do troch kategórií. Jednak sú to ľudia, ktorí sú múdri a šťastní – to sú tí, ktorí hľadali a už našli. Druhá kategória sú ľudia múdri a nešťastní – tí, ktorí hľadajú a ešte nenašli, alebo našli len čiastočne. A tretia kategória sú ľudia hlúpi a nešťastní – tí, ktorí nehľadajú, tým pádom nenájdu.
Do ktorej kategórie patríme my? Verím, že sme múdri. Možno sme múdri a ešte nie celkom šťastní. Ak sa nachádzame v tejto skupine ľudí, je to v poriadku, sme celkom normálni, sme na tom správnom mieste. Ale možno viacerí z nás povedia –ja som už predsa našiel to, čo som hľadal. Mám za sebou školu, oženil som sa, vydala som sa, mám deti, takže som v podstate niekde pred ostatnými ľuďmi. Ale možno ak by som bol k sebe celkom úprimný, zistil by som, že hoci mám dobrý plat a dobré miesto v práci, alebo som celkom dobrýým študentom, ešte stále moje srdce nie je spokojné. Cítim, že chcem niečo viac. Možno viem veľa o Bohu a o cirkvi, ale cítim, že Boha skutočne nepoznám, že ho potrebujem stretnúť.
Ktosi raz popísal ľudský život, v ktorom je to vraj podobne, ako keď prídeme o dvadsať minút neskôr do kina. Možno sa to niekedy stalo aj vám, že ste začali pozerať film v polovici. Prídete, sadnete si, okolo vás sú ľudia, na obrazovke sa všetci navzájom strieľajú, vy neviete prečo, kto je medzi nimi dobrý a kto zlý a prečo sa vôbec pohádali. A tak sa pýtate ľudí okolo seba, čo sa tam vlastne deje. A oni vám odpovedia – daj mi pokoj, teraz je to napínavé. Zdá sa mi, že mnohí z nás sa cítia práve takto. Akoby sme sa ocitli vo svojom živote o dvadsať minút neskôr, akoby sme prišli priamo doprostred deja. Sú tu ľudia, ktorí sa hádajú, ľudia, ktorí sú šťastní, deje sa tu veľa a my rozmýšľame – táto dráma je asi dôležitá, asi tu ide o veľa, ale ja neviem o čo.
Ježiš o tom vie. Vie o tom, že sme akoby v labirinte, možno v tmavom hustom lese, , vie, že životu nerozumieme, jednoducho sme sa v ňom ocitli. A myslíme si – život nemá zmysel, iba sme sa v ňom tak ocitli. A Ježiš prichádza akoby niekto tak trochu z iného sveta. Prichádza nám povedať, že tento svet má zmysel. Tvoj život má zmysel. Tvoje utrpenie má zmysel. Tvoje hľadanie má zmysel. Možno potrebujem zo strany Pána Boha prekvapenie. Možno potrebujem vedieť, že to nie len ja hľadám, to nie len ja chcem veľa čítať a pýtať sa, ale možno ten, kto hľadá, je v prvom rade Boh. Možno potrebujem vedieť, že tá iniciatíva je predovšetkým na Božej strane. A tak sa tu stretávajú dvaja hľadajúci. Boh ma hľadá, snaží sa viac ako ja a to je dobré vedieť, čo vy na to? Predstavte si, aké by to bolo ťažké, keby celá ťarcha hľadania spočívala na nás. Mnohí ľudia by sa vzdali. Ale keď viem, že je tu niekto, kto predovšetkým hľadá mňa, vytvára mi priestor, láka ma k sebe, vábi ma, dáva mi náznaky, aby som ho našiel.
Je to ako keď sa s deťmi hráme na skrývačku. Ja som sa tak hral už mnoho krát, najskôr ako dieťa a potom ako dospelý, s mojou krstnou dcérou. Často krát som sa skryl tak, že tá malá by ma nikdy nenašla, a tak som si uvedomil, že či chcem či nechcem, budem musieť aspoň vystrčiť nohu spoza skrine. A ona bola vždy taká šťastná a hrdá na to, že ma vždy dokáže nájsť, aj keď v skutočnosti som jej musel dať náznak. Pán Boh robí to isté. On sa nám chce nechať nájsť, on sa neteší z toho, že my k nemu nemáme prístup. A tak nám dáva náznaky. Nemôže nám všetko prezradiť hneď, pretože by to stratilo čosi zo svojej dramatickosti, ale každému z nás dáva náznaky.
A tak sa niektorí z nás akoby ocitli v hustom lese. Život sa nám zdá byť príliš prozaický, nevieme, na čo sme vôbec tu, veľakrát sa pýtame prečo. Možno prežívame krízu stredného veku, možno študentskú krízu, možno krízu šesťdesiatnika. Vtedy sa cítime ako v hustom lese, život stráca mapu, nevieme, čo ďalej. V takejto situácií môžem volať k Bohu – Ježiš, nájdi ma, stratil som sa, neviem cestu von. Je to možno krásny a úžasný les, ale ja sa z neho potrebujem dostať von. Niektorí z nás sa možno ocitli v hlbokej jame. A je tam tma. Možno sme už vedeli o tom, že do nej padáme, a predsa sme urobili niekoľko rozhodnutí, ktoré nás tam dostali. Potrebujem z tej jamy zavolať – Ježiš, zachráň ma. A on ma počuje, aj keď volám z tej najhlbšej jamy a príde. Niektorí z nás sa nachádzajú vo väzení. Dobre vieme, aká býva vo väzení situácia, človek sa tam spravidla dostal svojpomocne a už sa nevládze dostať von a nemá silu. Aj z väzenia sa dá volať k Bohu. Boli mnohí, ktorí K Bohu volali z väzenia a Boh prišiel a zachránil ich. A tak či som už v hustom lese, alebo som v hlbokej a tmavej priekope, alebo som v temnom väzení, kde si zúfam, z každého miesta môžem volať k Bohu. Ježiš, zachráň ma, tu som. A možno budeme vo svojom srdci cítiť, ako nám povie – veď ja viem, že si tu. Ja ťa už pozorujem dosť dlho. Len som čakal, či chceš ísť von. A ak chceš ísť von, ja som sa už dávno rozhodol zaangažovať vo svojej plnosti ako Boh a dostať ťa z toho.
A tak nech dnešný deň je pre nás dňom začiatku cesty. Možno tej rozpracovanej, ktorá už trvá – misie predsa nie sú miestom, kde začíname od nuly, pretože sa už v živote niekde nachádzame, ale možno je to pomôcka, ako sa v hľadaní dostať bližšie k Bohu, bližšie k pravde, bližšie k sebe samému a ako spoznať, kým vlastne som v Božích očiach a ako ma Boh vidí. A potom nám možno Boh povie niečo aj o sebe, niečo veľmi pekné a oslobodzujúce. A tak vás chcem povzbudiť k tomu, aby ste tento čas využili na hľadanie. Aby ste mali odvahu povedať – Pane, moje srdce je nespokojné. Moje srdce ťa hľadá. Daj sa mi nájsť. A on sa nám dá nájsť.
Amen
Skip to content
Skip to footer