autor: o. Pavol Dzivý, SDB
Božia prozreteľnosť. Boh chce vyrovnať aj kľukaté cesty nášho život.
Riadi Boh svet a môj život?
Ano, ale tajomním spôsobom: Boh vedie všetko cestami, ktoré pozná jedine on, v ústrety konečnému naplneniu. Z jeho rúk nemôže ani okamih vypadnúť nič z toho, čo stvoril. V Božích rukách sú veľké udalosti dejín, ako aj drobné príhody nášho života. A predsa On nam neberie slobodu, ani nie sme len bábky v jeho rukách. Boh je vo všetkom v ňom sa hýbeme a sme. /Sk 17, 28/
Keď prepojime tento postoj a liturgicke obdobie do ktoreho vstupujeme je to advent. Mať čas a priestor žiť v tomto rozmere Božej prítomnosti a jeho prozreteľnosti. Čas je láska a láska je čas…. Urobme si na Lásku čas.
Akú úlohu má človek v Božej prozreteľnost?
Mame pozvanie od Boha naplňovať stvorenie. Stať sa nástrojom Božej lásky. Bl. Matka Tereza sa po celý život usillovala rozmýšľať takto: „Som lem malou ceruzkou v ruke nášho Pána. On smie svoju ceruzku orezať alebo zaostriť. Nech si píše alebo kreslí, čo chce a kde chce. Veďak je to, čo bolo napísané alebo nakreslené, dobré, nebudeme za to chváliť ceruzku alebo papier, ale toho, kto ich použil.“
Ak teda Boh pôsobí aj v nás aj skze nás, nikdy si nesmieme pliesť vlastné myšlienky, plány a činy s Božim pôsobením. To je pravý základ prežívania adventu. Veľke veci urobil vo mne Pán a mám s toho radosť. Maria mohla túto skusenosť s Bohom osobne prežiť a naplniť vo svojom živote. Boh koná. Boh chce vyrovnať aj kľukaté cesty nášho života. Pripravte cestu Pánovi.
Byť svetlom
V jednom rohu sveta sa krčila zaryte, vzdorovito a nepriateľský tlstá, hrôzostrašná tma. Zrazu sa objavilo v tejto bezútešnosti malé svetielko, celkom nepatrné, ale predsa svetielko. Ktosi ho tam postavil. Jednoducho tu bolo a svietilo. Okoloidúci si v duchu pomyslel: „Bolo by lepšie, keby si svietilo niekde inde ako v tomto stratenom kúte“ „Prečo?“, pýta sa svetlo. Svietim preto, že som svetlo, a pretože svietim , som svetlo. Nie preto svietim aby ma niekto videl, veru nie, svietim preto, že mi robí radosť byť svetlom.“ Ale pochmúrna tma plná zlosti, so škrípajúcimi zubami sa vrhla proti svetlu. Akokoľvek sa namáhala, predsa nič nezmohla proti tomuto malinkému svetielku.
Adventná poviedka kresťanov
” Počkajte tu prosím!” povedal som slepému a zanechal som ho na mieste, kde bol v bezpečí pred tlačenicou veľkomestského nádražia. Chcel som ho ochrániť od predierania sa cestou k pokladnici, k informácii, k pošte. Keď som sa vracal videl som ho už z diaľky stáť, zatiaľ čo ľudia prechádzali popred neho, malé dieťa vyvaľovalo oči na neho, predavač novín , ktorý mu omylom ponúkal noviny, zahanbene odchádzal. Slepec tam stál celkom ticho, i ja som sa musel na chvíľu zastaviť. Musel som sa zapozerať na jeho tvár. Kroky okolo neho, neznáme zvuky a všetky tie šumy , čulé dianie, zdali sa pre neho žiadny význam. On čakal. Bolo to celkom trpezlivé, dôverujúce uzobrané čakanie. Na jeho tvári nebolo ani štipky pochybnosti, že by som sa mohol nevrátiť. V jeho tvári sa odzrkadľovala predzvesť radosti z toho, že ho niekto znova vezme za ruku. Len pomaly som sa vedel odtrhnúť od tejto dojemnej čakajúcej tváre so zatvorenými viečkami; v tom okamihu som pochopil: Tak by vlastne mala vyzerať adventná tvár kresťana!
Čakať na Boha vo svojom živote, je postoj ktorý hovorí. Som v tvojom náruči a verím prozreteľnosti Božej. Môžem sa zdráhať voči Božej vôli, ale lepšie urobím ak sa stanem nástrojom božej lásky.
Autor: o. Pavol Dzivý, SDB