Sú isté situácie v evanjeliu, kde nás môže zaraziť Ježišovo správanie a na chvíľu možno aj zneistiť. Takýmto prípadom je jeho chladná reakcia na prosbu svojej matky na svadbe v Káne: „Žena, ešte neprišla moja hodina!“ Alebo slová rovnako na adresu matky a príbuzných: „Kto je moja matka, kto sú moji bratia a sestry?“ Zadivíme sa, keď počas jednej z návštev v Betánii pochváli nič nerobiacu Máriu, zatiaľ čo obsluhujúcej Marte sa z jeho úst nedostane uznania. Zaraziť nás môže aj jeho postoj k chorobe Lazára. Bol to práve Lazár, Marta a Mária, traja súrodenci, ktorých Ježiš cestou do Jeruzalema často navštevoval a niekto by mohol aj povedať, že „vyžieral“. Zarážajúce je jeho správanie voči chorému Lazárovi. Nechá ho zomrieť a potom sa ide k „nebožtíkovi“ pokrytecky vyplakať. Zarážajúce. Naozaj? Naozaj pokrytecky? Možno pre tých, ktorí nepoznajú či nerozumejú evanjeliu. Prečo tak zvláštne neraz Ježiš reagoval? Prečo jeho nezáujem o umierajúceho priateľa?
Ježiš naozaj nechal Lazára umrieť. Nie však z ľahostajnosti. Sú nato minimálne dva dôvody. Prvý z nich dnes Ježiš komentuje slovami: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Skôr než vzkriesi mŕtveho Lazára, Ježiš sa úprimne modlí a namiesto prosby svojmu Otcovi ďakuje. Neďakuje však za to, že ho Otec vypočuje, ale za to, že ho Otec už dávno vypočul. Tak aj prostredníctvom tejto modlitby môžeme vidieť hlboký vzťah Otec a Syn, ktorý na tejto zemi môžu aspoň kúštičkom zažiť hlboko spriaznené duše. Ježišova modlitba je zviditeľnením Božej slávy a následné vzkriesenie Lazára je potvrdením Ježišovho Božieho Synovstva. Zároveň je výzvou k nášmu presvedčeniu, že Boh o nás vie a že už dávno vypočul naše prosby, hoc my sme ich doteraz vôbec nevyslovili.
Aký je druhý dôvod údajného Ježišovho nezáujmu o Lazára? Ježiš nechá Lazára umrieť, aby ho o pár dní vzkriesil. Skôr než sa to udeje, stretáva sa s „nebožtíkovou“ sestrou Martou a v rozhovore s ňou vyriekne to, čo je kľúčové pre jeho poslanie na tomto svete, ale aj pre nás: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“
Smrť blízkeho človeka je veľmi bolestná a nemôže sa nás nedotknúť. Avšak aj keď je závažnou skutočnosťou a po prvom hriechu sa dotýka každého z nás, predsa nie je beznádejou. Je tu Ježiš, ktorý môže zosnulého vzkriesiť a dnes sa pýta aj nás: „Veríš tomu?“ Oveľa závažnejším faktom než fyzická je duchovná smrť blízkeho človeka. Tá totiž odzbrojuje Toho, ktorý je Vzkriesenie a Život a robí ho bezmocným. Duchovná smrť je osobným rozhodnutím človeka, ktorý odmieta Božiu lásku, vzkriesenie a život. A Boh rešpektuje slobodné rozhodnutie. Duchovná smrť, večné zatratenie je totiž ovocím nedôvery voči Bohu, ignoranciou, ľahostajnosťou a výsmechom voči Bohu. Či nie sú výsmechom voči Bohu popri cestách rozosiate bildboardy urážajúce ľudskú dôstojnosť, ktoré priťahujú pozornosť vodičov, a tak im môžu spôsobiť nielen fyzickú alebo duchovnú smrť? Zákernosť násilníckych a erotických filmov, zákernosť násilníckych počítačových hier, zákernosť alkoholu a drog nespočíva iba v tom, že zabíjajú mladý ľudský život. Je tu oveľa závažnejší dôvod: Toto všetko môže mladých nevinných ľudí uviesť do večnej smrti, večného zatratenia. Či si to uvedomujú zodpovední?
„Ovocie opäť dorastie, avšak čo sa stane s dieťaťom, ak sa dostane na zlú cestu,“ povedal vo filme Augustín beznohý ustarostený žobrák matke Monike potom, čo jej syn Augustín ho okradol o ovocie, jediný zdroj príjmu. Nuž naozaj je Ježišovo správanie čudné? Áno. Ale zachoval sa pokrytecky? Alebo naopak opäť nám dnes naznačil, čo je pre náš život kľúčové? Zaiste to druhé.
o. Jozef Žvanda