Pozvali ma na sobáš. Na svadobnej hostine som sedel v blízkosti manželov, ktorí vychovali niekoľko detí. Tie dospeli a pomaly sa vytratili z domu. Sú rozosiate po Európe a Slovensku. Aj otec pracuje v zahraničí. Doma zostala už len mama s najmladším synom, žiakom ZŠ. Pred niekoľkými rokmi postavili dom, no ten je takmer prázdny, pomaly je potrebné robiť rekonštrukciu. No oni premýšľajú, že ho predajú, že aj oni pôjdu do sveta. Namietal som: Ale kam pôjdete? A čo vaše deti, čo ak sa raz budú chcieť vrátiť domov, kam pôjdu? Tí dvaja zostali po mojich otázkach mĺkvi…
Milí bratia a sestry! Tento rozhovor sa udial pred nedávnom a mne rezonuje v mysli. Moje otázky neboli náhodné. Moje otázky vyplývajú z mojej osobnej skúsenosti. Vďaka univerzite, kde pôsobím, mal som možnosť precestovať svet, Európu, USA, Kanadu, Austráliu. Všade tam som sa stretol s rodákmi zo Slovenska, ktorí z rozličných dôvodov opustili domovinu a ich druhým domovom sa stala iná krajina. No stretol som mnohých, ktorí ani po rokoch neprestali myslieť na svoju vlasť. Po rokoch dozreli a pochopili, že peniaze nie sú všetkým. Viacerí zatúžili vrátiť sa domov. Podobné pocity zažívam aj ja sám. Už viac ako dve desiatky rokov žijem mimo svojho domova. Ako čas plynie, tak aj človek dozrieva. A podobne aj ja. Aj ja ako kňaz cítim potrebu vrátiť sa domov, na rodnú hrudu, tu si oddýchnuť, tu sa vyplakať, tu načerpať. Ako veľmi to potrebujem vrátiť sa domov…
Tá túžba po domove ukrytá v každom z nás, túžba po domove, kde každodenným chlebom je láska, milosrdenstvo a odpustenie, tá je ukrytá v každom z nás. Táto túžba je tak veľká, že tento pozemský domov túto túžbu nemôže utíšiť. „Nepokojné je moje srdce,“ zdieľa svoje pocity sv. Augustín, „kým nespočinie v Tebe, Bože.“ Tým ozajstným skutočným domovom je Otcova náruč, náruč nášho nebeského Otca. Po tejto náruči podvedome túžime. Tento pozemský domov je totiž ľahko zraniteľný. Budovať si domov na tejto zemi bez myšlienky na večný domov, je nerozumné, je to nezmysel. Tento pozemský domov má význam iba do tej miery, ak ho vnímame vo svetle večnosti. Aký to má súvis s dnešnou nedeľou Krstu Krista Pána?
Pán Ježiš vstupuje dnes do rieky Jordán, aby ho tu Ján Krstiteľ pokrstil. Ježiš to nemusel. Jánov krst bol prejavom pokánia človeka, prejavom túžby po novom živote. Pán Ježiš nemusel vstúpiť do tejto rieky, nemusel byť pokrstený týmto krstom. Tým však, že Ježiš vstupuje do vôd Jordána a prosí Krstiteľa o krst, tým sa Ježiš stotožňuje so všetkými hriešnikmi a naznačuje, že je s nimi. Zároveň naznačuje, že ak on Boží Syn prijal krst, o čo viacej ho potrebuje každý človek. Ježiš dáva týmto svojim skutkom ešte jeden signál. Tento krst v Jordáne bude potvrdený krstom krvi na kríži. Tým krst dostane celkom inú hodnotu, dostane výkupnú hodnotu. Krst v Jordáne má pre nás ešte jednu odpoveď. Tu totiž nad Ježišom zaznel hlas z neba: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Od chvíle Ježišovho krstu v Jordáne, spečatenom krstom na kríži, v každom krste na adresu krstenca zaznieva: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie.“ A tak vo sviatosti krstu každý krstenec spoznáva, že má v nebi láskavého Otca, ktorý volá: „Poď domov, tak veľmi túžim po tebe. Si môj. Poď domov!“ O chvíle Kristovho krstu na kríži sa pre nás sviatosť krstu stáva prostriedkom návratu domov, návratu do skutočného domova, kde nám Boh zotrie slzu z tváre, kde sa mu budeme dívať do očí, kde nás objíme a povie: „Si môj naveky!“ Preto je krst veľmi dôležitý, krst, aby sme sa mohli raz vrátiť domov. Preto sa krstia deti už po narodení, aby už od prvých chvíľ života im zaznievalo: „Si môj!“ Preto je potrebný krst, preto je potrebné sa vždy vracať k nemu, preto je potrebné byť verný krstným záväzkom, aby sme sa raz mohli vrátiť domov, do ozajstného Domova.
o. Jozef Žvanda