Antoine de Siant-Exupery vkladá do úst malého princa na adresu nás dospelých tieto slová. Dospelí majú záľubu v čísliciach. Keď im rozprávate o nejakom novom priateľovi, nikdy a vás nespýtajú na podstatné veci. Nikdy vám nepovedia: „Aký má hlas?“ Ako sa najradšej zabáva?“ Zbiera motýle?“ Spýtajú sa: „Koľko má rokov?“ „Koľko má bratov?“ „Koľko váži?“ „Koľko zarobí jeho otec?“ Až potom si myslia, že vedia, aký je. Ak dospelým poviete: „Videl som pekný dom z červených tehál, s muškátmi v oblokoch a s holubmi na streche…“ nevedia si ten dom predstaviť. Treba im povedať: „Videl som dom za stotisíc frankov.“ Vtedy vykríknu: „To je krásne!“
Zvláštny pohľad dospelých. Možno práve tu sa nachádza podstata problému, prečo mnohí dospelí, zvlášť v Ježišovej dobe tí s vysokoškolskými titulmi, Ježiša nespoznali. Možno v tomto zvláštnom pohľade nás dospelých, a nie raz v tomto pragmatickom pohľade s otázkou, čo z toho budem mať, čo mi z toho „kapne“, možno práve tu je ukrytý problém, prečo Ježišovi apoštoli, jeho najbližší učeníci, svojho vzkrieseného Pána nespoznali. Tu je možno ukrytá aj odpoveď na otázku: „Prečo zabudli na slová o zmŕtvychvstaní?“
…oči sa im rozžiaria a ich srdcia sú vzkriesené k novému životu radosti…
Aj v dnešnom evanjeliu je tomu tak. Dvaja z Ježišových učeníkov kráčajú skormútení na ceste z Jeruzalema domov, do Emauz. Cestou sa k nim pridáva akýsi pocestný. Je to vzkriesený Ježiš, ktorého nepoznajú. Ich Pán im však pomaly cez Sväté písmo otvára oči, aby sa im dal úplne spoznať pri lámaní chleba. Vtedy ho spoznajú, Jeho, svojho vzkrieseného Pána, oči sa im rozžiaria a ich srdcia sú vzkriesené k novému životu radosti. Spoznávajú, že Ježiš je Pán, že ON žije a od tejto chvíle s ním nanovo žijú aj oni. Radosť z duchovného vzkriesenia spôsobuje, že ešte v tej chvíli vstávajú a vracajú sa do Jeruzalema, aby svojim spolubratom oznámili radostnú zvesť: „Ježiš žije!“
Mnohokrát sa opakuje táto situácia. Ženy, ktoré prišli v nedeľné ráno k prázdnemu hrobu, učeníci zhromaždení vo večeradle či pri rybolove pri Tiberiadskom mori, ho spočiatku nepoznávajú. No potom im otvorí myseľ a srdce, spoznajú Pravdu, spoznajú svojho živého Pána, vo svojich srdciach zažijú vnútorné vzkriesenie, a ako svedkovia Pánovho zmŕtvychvstania, ohlasujú túto Pravdu až po samý kraj zeme.
Ešte raz stojí pred nami otázka: “Čo je príčinou toho, že učeníci svojho vzkrieseného Pána nepoznajú?” Dôvod možno nájsť práve v príliš prízemnom pozemskom pohľade, ktorý sa díva na tento svet pragmaticky, očami čísel s otázkou: „Čo z toho budem mať?“ Tá otázka má však smerovať hlbšie: „Čo z toho budem mať pre večný život, čo mi to osoží pre večný život?“ Kladie si však dnešný človek túto otázku? A ako rýchlo, ako nebadane, môže ten večný život prísť… Nuž čo s tým, čo s tým našim prízemným pohľadom čísel?
Ježišovi priatelia a jeho učeníci spoznávajú svojho živého Pána vo chvíli, keď sa k nim nežne prihovára, keď ich oslovuje po mene, keď im skrze Božie slovo otvára oči a dáva dohromady všetky súvislosti. Keď im odhalí seba, Pravdu, vtedy vo svetle Ducha Svätého začínajú hľadieť ináč a veci už vidia v Jeho pohľade.
Večer pred spánkom…
Aj nám chce vzkriesený Ježiš darovať nový pohľad na život a na veci vôkol nás, aj k nám sa chce nežne prihovárať. Aj nám chce otvárať oči skrze Božie slovo, skrze Pravdu. Tento okamih môže nastať aj večer pred spánkom. Možno krátko predtým, ako sa uložíme na nočný odpočinok, je vhodné na chvíľu byť s našim Pánom. Skrze krátku modlitbu spytovania svedomia, keď si ho na chvíľu sprítomníme, keď sa potom vo svetle Božieho slova pozrieme na to, čo krásne sme dnes zažili, keď za to krátko poďakujeme, keď sa pozrieme aj na to, čo dnes nebolo v poriadku voči Bohu, voči ľuďom, voči sebe samému, voči svetu, keď to v krátkosti oľutujeme, keď na záver odovzdáme svoj deň do Božích rúk, práve v tej chvíli nám môže náš Pán vo svetle svojej Pravdy, vo svetle evanjelia zjaviť seba ako vzkrieseného. Vtedy ho napriek Jeho ranám uvidíme živého. Spoznáme Pravdu a Pravda nás oslobodí od prízemných pohľadov.
Možno aj toto je cesta k nášmu duchovnému vzkrieseniu, k nášmu znovuzrodeniu v Božom Duchu, aby sme sa na svet nedívali iba pragmaticky, očami čísel, ale aby sme sa pýtali: „Osoží mi to pre môj večný život?“
Jozef Žvanda
Foto: Internet