Od malička sme celá rodina vždy začiatkom júla putovali na mariánsku horu do Levoče, kde sa v tom čase konala tradičná levočská púť z príležitosti sviatku Navštívenia Panny Márie. Rodičia nás tak už od útleho veku viedli k úcte k nebeskej Matke, ktorá na tomto posvätnom mieste je odpradávna vzývaná ako Levočská Matka.
Moji rodičia, ale aj mnohí iní vzácni kresťanskí rodičia, vtedy v čase komunizmu, keď sme rástli, keď nás v škole učili, že Boh je výmysel, že náboženstvo je ópiom ľudstva a keď sa z našich detských sŕdc usilovali všemožným spôsobom vymazať úprimnú túžbu po Bohu, naši rodičia nás napriek všetkému učili veriť v Boha, učili nás milovať Nebeskú Mamu a skrze Ňu, milovať aj jej syna, nášho Pán Ježiša Krista, ktorý túži byť priateľom každého človeka. Mnohí dobrí rodičia, ale aj a naši predkovia, dobre vedeli, prečo je tak dôležité, aby si ich deti zamilovali Pannu Máriu, ktorá vždy ukazuje na svojho syna a hovorí: „Urobte to, čo vám povie“. Ja som už od malička vnímal, ako úprimný vzťah k Bohu, ako úcta k Božej Matke, nás všetkých vedie k jej synovi, ktorý je Evanjelium, Radostnou zvesťou, skutočným Svetlom a ozajstnou Nádejou pre náš život. Videl som, ako úprimný vzťah s Ježišom pomáha mojim rodičom aj v komunistickej dobe nestratiť svoju vlastnú identitu, nestratiť kresťanskú vieru a dôveru v Boha, ktorá im prinášala skutočnú radosť a múdrosť vedieť správne žiť, vedieť dobre vychovať svoje deti, statočne si plniť svoje povinnosti a vedieť sa nezištne obetovať pre druhých. Jednoducho dobrí a statoční rodičia, starí rodičia a naši predkovia z Božej milosti dobre vedeli, čo robiť, na akých základoch budovať svoj život, aby vedeli v živote obstáť a aby raz obstáli aj ich potomkovia.
Toto všetko mi prichádza na myseľ, keď počúvam bohoslužbu slova dnešnej Tretej adventnej nedele, v ktorej takmer z každej vety zaznieva výzva k radosti: „Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská!“, volá prorok Sofoniáš. V responzóriovom žalme prorok Izaiáš ohlasuje skúsenosť starého Izraela a aj nás pozýva zvolať: „Plesajme a jasajme, lebo uprostred nás je Svätý, Boh.“ A apoštol Pavol dnes z Listu Filipanom volá: „Bratia, ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ Práve dnešné Božie slovo ma vrátilo do tých rokov môjho dorastania ma levočskej hore, lebo vždy pri otváracej svätej omši na začiatku „odpustu“ zaznievalo toto dnešné prvé čítanie a potom aj responzóriový žalm. S akou radosťou sme celé roky počúvali toto slovo a s akou radosťou a presvedčením sme spievali slová: „Hľa, Boh je moja spása; dúfam a nebojím sa, lebo moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom.“ Tieto slová neboli iba skúsenosťou Izraelského národa, ale už aj našou osobnou skúsenosťou. A dokonca aj mojou. „Hľa, Boh je moja spása; dúfam a nebojím sa, lebo moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom.“ Veď kto môže byť skutočným záchrancom, ak nie náš Boh? Kto iný, ako Boh? Alebo snáď politici, ekonómovia, či novodobí „influencéri“?
„Čo robiť? Čo teda máme robiť?“, pýtajú sa Jána Krstiteľa zástupy pohnuté jeho mocným slovom. Dnešný človek však pohnutý znameniami a „infuencérmi“ tejto doby tým, že zo svojho srdca vykorenil vieru v Boha a že už, žiaľ nevie to, čo vedeli naši predkovia, teda ako žiť, volá v beznádeji: „Čo len budeme robiť? Čo to len bude?“ Keď podobnú beznádejnú otázku počas komunizmu kládli kardinálovi Wyzsynskému ustarostení poliaci, tak dnes už blahoslavený kardinál odpovedal: „Čo bude? No Boh, no Boh bude!“
Naši rodičia a starí rodičia aj napriek ťažkostiam svojej doby, vždy vedeli, čo robiť. Vedeli, že ak sa budú s dôverou upierať k Bohu, ak si budú ctiť Pannu Máriu, Božiu Matku, že Boh sa ich zastane, lebo len Boh je skutočnou spásou. Nie náhodou sa naši rodičia usilovali nás, svoje deti, učiť milovať Božiu Matku a jej milého syna. Oni totiž napriek „neučenosti“, no obohatení múdrosťou života, dobre vedeli, čo bude, resp. Kto bude. “No Boh bude!“ A dnes sme tak učení…
Pokoj a dobro!
Jozef Žvanda
Foto: Internet