1611 metrov vysoký štít Choč sa v utorok 1. mája 2012 podarilo pokoriť desiatkam mladých z Katolíckej univerzity, vrátane mňa a stovkám ďalších turistov z celého Slovenska . Pre mňa osobne to bol vôbec najnáročnejší turistický výstup i zostup, aký som doposiaľ vo svojom živote absolvovala. Z Ružomberka sme autom prišli do Valaskej Dubovej (niektoré skupinky turistov sem došli pešo alebo autobusom). Odtiaľ sme už vyrážali na túru, ktorú by som bez zveličovania mohla nazvať „Funny Via Crucis“. Nahor som stúpala v sprievode o. Jozefa a dvoch veselých študentiek Renátky a Marianky z Fakulty zdravotníctva.
Dievčatá mi ochotne zobrali z pliec ruksak, pričom som bola aspoň ušetrená zbytočného prevažovania sa. O. Jozef sa po chvíli od nás oddelil, pretože chcel ešte pred sv. omšou na vrchole štítu (bola naplánovaná na 12. hodinu napoludnie) vyspovedať niekoľkých záujemcov o prijatie sviatosti zmierenia. Len čo sa nám však stratil z dohľadu, pridal sa k nám náš spolupútnik Marián, ktorý nám v Ríme robil tlmočníka z talianskeho jazyka a s jeho pomocou a povzbudzovaním sme sa po klzkom a strmom teréne, plnom zvyškov snehu, ľadu, šmykľavých kameňov a vytŕčajúcich koreňov dostali až na Poľanu. Tu sme si asi polhodinku oddýchli, občerstvili sa vodou i jedlom a nafotili zopár originálnych záberov. Po krátkom oddychu sme sa vydali na náročnejšiu časť túry, ktorá síce trvala len 20 minút, ale mne to pripadalo ako večnosť.
Počas týchto 20 minút som si niekoľkokrát spomenula na nášho Pána, ktorý svoju krížovú cestu na Golgotu prechádzal s útrapami, za pomoci Šimona, pričom tento mu pomáhal niesť kríž. Ja som našťastie mala tiež pri sebe takýchto troch „Šimonov“, bez pomoci ktorých by som na vrchol hádam ani nevyliezla. Nás však na vrchole štítu nečakal kríž, ale svätá omša, na ktorú sme prišli tesne na doraz. Sv. omšu slúžil o. Jozef Žvanda spolu s o. Dušanom Galicom. Prvomájová omša bola venovaná nielen statočným pútnikom, ale hlavne sv. Jozefovi, patrónovi všetkých robotníkov. Otec Jozef sa v kázni venoval ako hlavnej téme práci, ktorá však nemá slúžiť ako cieľ, ale ako prostriedok k dosiahnutiu najvyššieho cieľa – Ježiša Krista.
Po sv. omši nasledovalo občerstvenie spojené s oddychom a úžasom nad krásami liptovského i oravského regiónu, na ktoré bolo zo štítu krásne vidieť. Po spoločnom fotografovaní sa a následných trefných komentároch sme sa vydali na spiatočnú cestu. Tá už prebiehala o niečo jednoduchšie, avšak chvíľami bol problém nezísť zo správnej trasy. Museli sme sa pridŕžať nielen turistických reťazí a značiek, ale i samých seba, lebo aj tu bol terén veľmi strmý a šmykľavý. Počas asi dvoch hodín spoločného putovania s o. Jozefom a mladým absolventom univerzity Vladkom sme sa v spoločnej debate dotkli niekoľkých tém, o zmysle života, každodenných radostiach i starostiach, o našom duchovnom rozmere, vzťahu k Bohu i o plánoch do budúcnosti. Do Ružomberka sme sa vrátili síce poriadne unavení, ale duchovne svieži a šťastní z toho, že sme mali možnosť a skvelú príležitosť prežiť deň pracovného pokoja telesne i duchovne sa posilniť.
HELENA PALAŤKOVÁ