Keď hovoríme o svätej omši, môže majú rozdeliť na dve hlavné časti: Bohoslužba slova a Bohoslužba obety. Pri obidvoch týchto častiach nám Cirkev hovorí, že ide o stôl: stôl Božieho slova a stôl Kristovho tela a krvi. Stôl znamená spoločenstvo, na ktorom sa zúčastňujú bratia a sestry. Stôl znamená aj sýtenie. Prichádzam na svätú omšu, aby som sa sýtil Božím slovom a Eucharistiou.
Dialóg medzi Bohom a človekom – Boh čaká na našu odpoveď
Bohoslužba slova je prvou častou svätej omše. Znamená to, že úvodné obrady, úkon kajúcnosti a modlitba dňa je prípravou, aby som pozorne a s úžitkom počúval Božie slovo. Bohoslužba slova predstavuje dialóg medzi Bohom a človekom. V prvom čítaní sa Boh prihovára človeku. Žalm, ktorý potom nasleduje, nie je kultúrnou vsuvkou, ale odpoveďou veriacich na počuté Božie slovo. Pamätajme, že Kniha žalmov je súčasťou Svätého písma, tzn. taktiež sú Božím slovom. Modlíme sa ich, rozjímajme o nich. V nedele a na slávností nasleduje druhé čítanie. Kým prvé čítanie poväčšine zo Starého zákona, druhé čítanie je vždy z niektorého novozákonného spisu (mimo evanjelií). Opäť je to pán, ktorý sa prihovára svojmu zhromaždenému ľudu. Nasleduje alelujový verš. On je opäť zvolaním, odpoveďou veriacich. Potom nasleduje evanjelium. Sú to Kristove slová, ktorými sa prihovára svojím bratom a sestrám. Po evanjeliu nasleduje homília. Nedajme sa pomýliť. Aj homília je súčasťou Pánovho slova. V teórii rozlišujeme medzi homíliou a kázňou. Homília je vždy Úvaha nad Božím slovom a jeho aplikáciou do súčasného života kresťana. Homília je vyhradená iba vysväteným služobníkom Cirkvi (biskup, kňaz, diakon). Kázeň je na istú tému kresťanského života. Kázeň môže byť napríklad o sviatostiach, o Božích a cirkevných prikázaniach, alebo o liturgii, ako to robím práve teraz. V nedele a na slávností po homílií nasleduje vyznanie viery. Zvykneme ho nazývať aj latinským názvom krédo, čo v preklade znamená verím podľa úvodných slov. Vyznanie viery nie je modlitbou. Vyznanie viery sa nemodlíme. Všimnime si, že Boh nie je vo vyznanie viery priamo oslovený. Vyznaním viery sa spoločenstvo stotožňuje s Kristovou náukou. Použijem tu slová, ktoré sa hovoria pred krstom, keď vieru vyznajú rodičia a krstní rodičia: toto je viera naša, toto je viera Cirkvi, túto vieru vyznávame a ona je našou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Vyznanie viery je teda mojou odpoveďou Bohu, ale je to aj moje prihlásenie sa k Cirkvi. Bohoslužbu slová zakončujú modlitby veriacich. Sú to úmysly, ktoré Cirkev predkladá za seba, za svet, za aktuálne potreby, za zomrelých. Opäť je to naša odpoveď, lepšie povedané naše zvolania, ktorými sa obraciame k nebeskému Otcovi.
Záväzok prenášať vypočuté Božie slovo do kažodenného života
Chcem zdôrazniť dôležitosť liturgických postojov. Počas Bohoslužby slová pri prvom čítaní, žalme a pri druhom čítaní sedíme. Je to vyjadrenie postoja pozorného poslucháča. Chceme byť ako Mária v Betánii, ktorá si sadla k Pánovým nohám, keď prišiel do ich domu a pozorne ho počúvala. Chceme byť ako mladý Samuel, ktorý, keď sa mu Pán prihovoril, odpovedal: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ Bu’dme vtedy nádobou, ktorá Božie slovo uchová, nie košíkom, cez ktorý to len pretečie. Keď sa začne spievať alelujový verš, povstaneme. Tento liturgický postoj státia vyjadruje privítanie vzácneho hosťa. Je ním samotný Ježiš Kristus, keďže sa idú čítať slová jeho evanjelia. Práve z tohoto dôvodu sa k evanjeliu pripájajú ďalšie liturgické úkony, ktorým sa vyjadruje vznešenosť a osobitné postavenie Kristovho evanjelia v rámci Bohoslužby slova. Je to kríž, ktorý kňaz urobí na evanjeliový text, incenzuje ho kadidlom a po prečítaní pobozká evanjeliový text. Keď pri čítaní evanjelia stojíme, vyjadrujeme našu bdelosť, našu ochotu a pripravenosť žiť a konať podľa počutého Pánovho slová. Zvlášť chcem upozorniť na krásny liturgický úkon, keď na začiatku čítania z evanjelia si dáme krížik na čelo, na pery a na hruď. Týmto gestom vyjadrujeme náš záväzok nad Božím slovom uvažovať, perami ho vyznávať, v srdci ho zachovávať, to znamená ho uskutočňovať.
František Trstenský