Na potulkách so sv. Jánom Pavlom II.: Redemptor hominis
Milí mladí priatelia, bratia a sestry,
chcem vás srdečne pozvať, aby sme vstúpili akoby do jaskynného systému múdrosti a plnosti pravdy v živote Jána Pavla II.
Redemptor hominis (15.3.1979, 1. pôstna nedeľa, 58. rok života pápeža) je programovou encyklikou pontifikátu sv. otca. Ján Pavol II. chcel, aby bola hymnom radosti, pretože človek je zachránený Ježišom Kristom, celá jeho bytosť.
Text encyklika má 4 kapitoly: dedičstvo (sv. otec chce pokračovať v odkaze pápeža Jána XXIII. a Pavla VI.), tajomstvo vykúpenia (na toto tajomstvo sa pozerá z rozličných pohľadov – ľudský rozmer, božský rozmer vykúpenia), vykúpený človek a jeho situácia v súčasnom svete (v tejto časti poukazuje na jednotu Ježiša s každým človekom, vysvetľuje záujem Cirkvi o dobro človeka, rozoberá obavy súčasného človeka, uvažuje nad tým, čo prináša pokrok; venuje sa téme ľudských práv – predovšetkým náboženskej slobode), poslanie Cirkvi a údel človeka (v poslednej časti encykliky objasňuje zodpovednosť Cirkvi za pravdu, venuje sa dôležitosti sviatosti Eucharistie a pokánia, približuje kresťanské povolanie a v záverečných bodoch upriamuje pohľad na Pannu Máriu – Matku Cirkvi).
Zastavím sa pri štyroch myšlienkach z encykliky.
Prvá myšlienka je z úvodných slov pontifikátu Jána Pavla II., kde pápež vyjadril súhlas k voľbe pápeža. Sv. otec bol so srdcom spojený s myšlienkou na Krista Vykupiteľa: „S poslušnosťou viery voči Kristovi, svojmu Pánovi a s dôverou v Matku Krista a Cirkvi, napriek veľkým ťažkostiam, prijímam.“ (RH 2.) Chcem vás pozvať, aby sme sa učili robiť naše rozhodnutia v napojení na Ježiša Krista.
Druhá myšlienka je z druhej časti encykliky, kde pápež vysvetľuje ľudský rozmer vykúpenia: „Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi, ak si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť.“ (RH 10.) Sv. otec sa dotýka základnej nite nášho života, schopnosti milovať, vstúpiť do dialógu lásky medzi nami a Kristom a prehlbovať sa v ňom. Nezostaňme v úzadí a rozvíjajme to, čo je pre nás vlastné – priateľstvo s Ježišom Kristom, so všetkou hrdosťou a vnútorným zápalom.
A ďalej pápež píše: „V tajomstve vykúpenia je človek akoby znovu stvorený (2 krát to opakuje).“ (RH 10)
Tretia myšlienka je z tretej časti encykliky. Pápež v nej zachytáva základné poslanie človeka, ktoré dostal do Stvoriteľa: prvenstvo etiky nad technikou, nadradenosť osoby nad vecou a prvenstvo ducha nad hmotou. (RH 16.) Sv. otec nám odovzdal veľmi jasné pravidlo, aby sme v súčasnej hmlistej dobe na morálne hodnoty dokázali správne rozlišovať a robiť správne voľby. Taktiež nám dáva vzácnu inšpiráciu na chodníčky univerzitného života.
Štvrtú myšlienku som našiel v poslednej časti encykliky, v ktorej sv. otec vyzdvihuje význam Eucharistie: „V Eucharistii je zhrnutá sila Ježišovej vykupiteľskej obety… Eucharistia je najdokonalejšou sviatosťou jednoty… v Eucharistii nadobúdame nové bytie …. v Eucharistii sa buduje a obnovuje Cirkev … v Eucharistii sa dotýkame Kristovho tela a krvi … Cirkev žije z Eucharistii – … potreba rozvíjať sa v eucharistickom ovzduší … Eucharistia je nevýslovná sviatosť … Eucharistia je sviatosťou lásky – … úsilie prejavovať voči Eucharistii patričnú úctu – láska za lásku.“ (RH 18.) Nedajme si vytrhnúť Eucharistiu z univerzitného života. Veď v Eucharistii nás Kristus pretvára na zrelšie osobnosti, dostávame v nej Božiu posilu, pristupujme k nej s láskou. Vyšľapte si chodníček do kaplnky, príďte na sv. omšu a adoráciu.
S darom Eucharistie súvisí kresťanské povolanie, ktoré pápež zhrnul v dvoch slovesách – slúžiť a kraľovať, pričom kráľovská dôstojnosť spočíva v ochote slúžiť podľa príkladu Ježiša Krista a vyžaduje si ovládanie seba. (RH 21.) Vrastajme do kráľovskej dôstojnosti, cvičme sa v službe, konkrétnej službe na Katolíckej univerzite a vo vašich rodinách.
Nech ponúknutý hymnus radosti v encyklike Redemptor hominis je pre nás partitúrou na nácvik oslavnej piesne nášho Stvoriteľa.
Róbert Slotka
Rozbor textu:
- Dedičstvo – na konci druhého tisícročia (Ježiš Kristus je stredom vesmíru a dejín; jubileum má pripomenúť základnú pravdu viery – príchod Ježiša Krista na svet /Jn 3, 16/ – Ježiš je jedným z miliárd a súčasne Jediným; sme v období nového adventu – očakávania – v Ježišovi Kristovi dosiahli dejiny ľudstva svoj vrchol), prvé slová nového pontifikátu (jeho súhlas k voľbe pápeža bol so srdcom spojený s myšlienkou na Krista Vykupiteľa – „S poslušnosťou viery voči Kristovi, svojmu Pánovi, a so dôverou v Matku Krista a Cirkvi, napriek veľkým ťažkostiam, prijímam.“ ; voľba jeho mena – chce pokračovať a zveľaďovať dedičstvo p. Jána XXIII. a p. Pavla VI.; dôvera v Ducha pravdy a lásky (pápež sa opiera o prvú encykliku p. Pavla VI., v ktorej predstavil svoju lásku k Cirkvi – osvietenej a vedenej Duchom Svätým – so svojim Božským tajomstvom, ľudským poslaním a ľudskými slabosťami – Cirkev akoby sviatosť), nadviazanie na prvú encykliku Pavla VI. (misionársky dynamizmus Cirkvi – dialóg spásy – konštruktívny kritický postoj Cirkvi voči sebe), kolegialita a apoštolát (prejavom kolegiality je inštitút biskupskej synody – ovocím bola exhortácia „Evangelii nuntiandi“, tieto prejavy kolegiality prenikli aj do diecéz, medzi kňazov a laikov), cesta k zjednoteniu kresťanov (úprimne, vytrvalo a odvážne hľadať cesty zblíženia a jednoty; nedať sa odradiť ťažkosťami, cesty zblíženia – dialóg, stretnutia, modlitba)
- Tajomstvo vykúpenia – v tajomstve Krista (Ako ďalej postupovať? Upriamiť pozornosť na Ježiša Krista – Vykupiteľa človeka a sveta /postoj apoštola Petra – „Pane a ku komu by sme išli?“ Jn 6, 68/; Cirkev opäť pozorne číta každú podrobnosť jeho života, neúnavne z neho čerpá a stále hľadá cesty, ako toto tajomstvo priblížiť; Cirkev ostáva v okruhu tajomstva vykúpenia, ktoré sa stalo základným princípom jej života a poslania), vykúpenie – obnovené stvorenie (Vykupiteľ sveta – odkrýva pravdu o stvorení, Vykupiteľ človeka – vstúpil do jeho srdca, Kristus ako nový Adam – zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, odhaľuje človeka človeku – jeho vznešenosť a poslanie), Božský rozmer tajomstva vykúpenia (Boží Syn sa stal zmierením u Otca, voči Jeho láske, ktorú človek zavrhol; zjavenie Otca a zoslanie Ducha Svätého, vtláčajú tajomstvu vykúpenia nezmazateľnú pečať – Boh je verný svojej láske k človeku a k svetu; láska a milosrdenstvo majú meno – Ježiš Kristus), ľudský rozmer tajomstva vykúpenia („Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi, ak si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť.“ /RH 10./ Kristus zjavuje človeka človeku – veľkosť, dôstojnosť a hodnotu ľudskosti. V tajomstve vykúpenia je človek akoby znovu stvorený /2 krát to pápež opakuje/. Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť seba, musí sa priblížiť ku Kristovi. Akú veľkú cenu musí mať človek, keď si zaslúžil takého vznešeného Vykupiteľa?! Tento hlboký úžas je pri koreňoch viery. Vykúpenie skrze kríž dáva človeku dôstojnosť a zmysel jeho existencie.), tajomstvo Krista je základom poslania Cirkvi a kresťanstva (mapa sveta – mapa náboženstiev – prítomnosť ateizmu; V Kristovi a skrze Krista sa Boh plne zjavil ľudstvu a najviac k nemu priblížil, človek nadobudol vedomie svojej dôstojnosti, svojho povznesenia a transcendentnej hodnoty svojej ľudskosti. Ježiš Kristus je stály začiatok a trvalý stred poslania, ktoré Boh zveril človeku. Ak toto poslanie v dnešnej dobe naráža na odpor, je to znamenie, že toto poslanie je v dnešnej dobe viac potrebnejšie – spása a milosť sú spojené s krížom – je to vlastníctvo každého človeka), poslanie Cirkvi a ľudská sloboda (apoštolské a misionárske – úcta a ohľaduplnosť voči človeku /misionárske poslanie nikdy neničí, ale preberá, čo je dobré a buduje nové/, úcta voči Pravde /požiadavka čestného postoja voči pravde je podmienkou ku pravej slobode/)
- Vykúpený človek a jeho situácia v súčasnom svete – Kristus sa spojil s každým človekom (hlavnou cestou Cirkvi je Kristus a Kristus je cestou k človeku; poslaním Cirkvi je, aby každý človek našiel Krista; preto kvôli Kristovi, Cirkev je citlivá na to, čo prispieva ku skutočnému dobru človeka a nie je ľahostajná voči tomu, čo skutočné dobro ohrozuje; Cirkev vzhľadom na svoje poslanie neviaže sa na žiaden politický systém, je záštitou transcendentnosti ľudskej osoby; človek je jediný tvor, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému – GS 24.), všetky cesty Cirkvi vedú k človeku (Cirkev nemôže opustiť človeka, pretože je nerozlučne spojený s Kristom; človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorá vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia; v človeku je množstvo protikladov – ohraničenosť a bezhraničné túžby, povolanie k vyššiemu životu, je nútený vyberať si – niečoho sa musí zrieknuť, krehký a hriešny – rozdvojený, čo má následok rozporov v spoločnosti – GS 10.; každý človek je s Kristom určitým spôsobom spojený, hoci si to neuvedomuje; Cirkev si má byť vedomá toho, čo prekáža a bráni tomu, aby život človeka bol ľudskejším), čoho sa bojí súčasný človek (výsledky jeho práce – nástroje sebazničenia, človek sa odcudzuje voči prírode – ten, ktorý mal byť rozumným strážcom, stáva sa vykorisťovateľom; vývoj morálneho života a etiky zaostáva za technickým pokrokom; stáva sa človek v rámci pokroku lepším, duchovne zrelším, uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší, otvorenejší voči druhým, najmä voči núdznym a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať pomoc všetkým?), pokrok alebo hroziace nebezpečenstvo? (veľký pokrok ide ruka v ruke s mnohými nebezpečenstvami – Cirkev musí o tom hovoriť, základné poslanie človeka od svojho Stvoriteľa – prvenstvo etiky nad technikou, nadradenosť osoby nad vecou a prvenstvo ducha nad hmotou; paradoxy doby – prebytok konzumnej spoločnosti verzus hlad núdznych, štruktúry udržujúce nespravodlivosť vo svete; riešenie – princíp solidarity, obrátenie sŕdc, prehlbovať cit pre mravnú zodpovednosť /premietať obraz posledného súdu na dejiny človeka, urobiť ho mierou ľudských skutkov, schémou spytovania svedomia/; zamieňanie slobody s inštinktom individuálnych a kolektívnych záujmov, s inštinktom boja a nadvlády), práva človeka: „litera“ či „duch“? (definovanie ľudských práv v OSN, obavy z ich uplatňovania – duch spoločnosti je iný, povinnosť verejnej moci – starostlivosť o spoločné dobro všetkých a o ich ľudské práva; právo na náboženskú slobodu a právo na slobodu svedomia – podklady sú v dokumente II. VK /Dignitatis humanae/, porušenie týchto ľudských práv je krajnou nespravodlivosťou; je ťažké prijať stanovisko, že ateizmus má občianske právo vo verejnom živote a veriaci sú iba trpení.
- Poslanie Cirkvi a údel človeka – starostlivosť Cirkvi o povolanie človeka v Kristovi (v tajomstve vykúpenia je problém človeka vpísaný s osobitnou silou pravdy a lásky; každý človek je preniknutý dychom života, ktorý pochádza od Krista; spojenie človeka s Kristom je zdrojom sily /Jn 1, 12/ – sila pretvára človeka a je princípom nového života; v človeku pulzuje hľadanie pravdy neukojiteľná potreba dobra, hlad po slobode, túžba po kráse a hlas svedomia; Cirkev je strážkyňou pokladu Božieho pohľadu na človeka; vzývanie Ducha je odpoveďou na materializmy dnešnej doby; Cirkev si má byť vedomá – človek dosahuje v Kristovi milosťou DS hodnosť prijatia za Božieho syna), Cirkev je zodpovedná za pravdu (Cirkev je spoločenskou nositeľkou zodpovednosti za pravdu; Pán Ježiš udelil Cirkvi Ducha pravdy; Boh dal Božiemu ľudu zmysel pre vieru; teológia má mať účasť na Kristovom prorockom poslaní; Rozumej, aby si veril a ver, aby si rozumel; viera sa musí neustále prehlbovať v snahe o pochopenie pravdy; nikto nesmie pestovať teológiu ako zbierku osobných názorov; v katechetickej činnosti sa prejavuje prorocká charizma; zmyslom pre zodpovednosť za pravdu sa realizuje prorocké poslanie Cirkvi), Eucharistia a pokánie (v Eucharistii je zhrnutá sila Ježišovej vykupiteľskej obety; E je najdokonalejšou sviatosťou jednoty – spájame sa s pozemským a nebeským Kristom; v E nadobúdame nové bytie – skrze ovocie zmierenia s Otcom; E buduje a obnovuje Cirkev; v E sa dotýkame Kristovho tela a krvi; Cirkev žije z E – úloha stále napredovať v E živote a rozvíjať sa v E ovzduší; E je nevýslovná sviatosť; E je súčasne: Sviatosť-Obeta, Sviatosť-Prijímanie, Sviatosť-Prítomnosť; E je sviatosťou lásky – úsilie prejavovať voči E patričnú úctu voči Kristovi – láska za lásku; E a sv. zmierenia vnútorne tesne súvisia; Ježišovo odovzdanie sa Otcovi nás vyzýva k ustavičnému a hlbšiemu vnútornému obráteniu; najosobnejšie stretnutie človeka s ukrižovaným Kristom sa realizuje pri sviatostnom rozhrešení – je to právo samého Krista voči každému človeku; vo sviatosti pokánia nás Boh sýti svojou spravodlivosťou; Cirkev je misionárskou vďaka posile E a sv. zmierenia), kresťanské povolanie: slúžiť a kraľovať (kráľovská dôstojnosť – ochota slúžiť podľa príkladu Ježiša Krista, vyžaduje si ovládanie seba, je to odpoveď na Ježišovu výzvu – „Poď za mnou,“ je to princíp budovania spoločenstva Cirkvi – každý ho má realizovať – predovšetkým manželia, zasvätení; zrelá ľudskosť – plné užívanie daru slobody /zasvätenie v snubnej láske voči Kristovi/; pravá sloboda /verzus samoúčelná sloboda/ sa prejavuje vtedy, keď sa používa na dobro; najlepším prejavom slobody je láska, ktorá sa uplatňuje v darovaní sa a v službe druhým), Matka našej dôvery (cieľom každej služby v cirkvi je udržovať dynamický zväzok medzi tajomstvom vykúpenia a každým človekom; Panna Mária je Matkou Cirkvi, je na blízku človeku a všetkému, čo sa odohráva v jeho živote)