Medzi všetkými skutkami úcty a lásky k človeku vynikajú skutky milosrdenstva. Sú to také skutky lásky, ktorými odstraňujeme alebo aspoň umenšujeme materiálnu i duchovnú biedu našich blížnych. Sväté písmo nás k nim vyzýva na mnohých miestach.
Najradikálnejšie k nim vyzýva Kristovo podobenstvo o poslednom súde a zároveň konkretizuje aj ich podobu. Napísal ho Matúš v dvadsiatej piatej kapitole, ide o známe slová: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ /Mt 25,35-36/ A to je aj téma dnešného príhovoru: „Milosrdenstvo u Matúša“.
Treba si uvedomiť, že aj keď evanjelium o milosrdenstve čítame všetci rovnako, nie všetci rovnako ho budeme prejavovať. Predsa len prejav tvojho milosrdenstva a milosrdenstva tvojich rodičov alebo môjho – bude rozdielny. Prejav milosrdenstva záleží od toho, kto si, čo robíš a kde sa nachádzaš.
Skoro všetky dievčatá od 14 do 20 rokov chcú ísť na misie /ja ich chápem – ja vás chápem/ pomáhať černoškom, pohladiť ich, zmierňovať biedu, hlad, napätie, prinášať lásku, porozumenie a pokoj. To sú typicky dievčenské – nežné, romantické, niekedy sentimentálne predstavy o misiách, podporované emóciami a citmi. Ale také majú byť dievčatá. Som rád, že ste také.
Aby sme boli v realite, poviem vám zo skúsenosti: ľudia neznajúci Boha kdekoľvek na svete, sú spravidla nekultúrni, drzí, hrubí, plní nízkych vášni a majúci nízke potreby a záujmy. Bez výchovy a formácie svedomia nie sú v nich temer žiadne zábrany konať zlo. Kultúrnosť a vychovanosť – ľudskú jemnosť, nám dáva práve naša viera. Správať sa morálne, slušne a milo, je problém aj u veriacich; o to viac u neveriacich. Na to, aby si tým chudobným, kdesi „tam ďaleko“ dala vodu, chlieb, oblečenie a navštívila ich vo väzení alebo doma, treba trochu prípravy. Preto radšej – a to ti radím – prejav svoje milosrdenstvo „tu a teraz“ v situácii, kde sa práve nachádzaš. Ježiš povedal: „…chudobných budete mať stále medzi sebou“. /Jn 12,8/ A to je pravdivá veta. Oni sú tu. Nemyslím bezdomovcov. To „Ego sum pauper“ /Ja som chudobný/ zaznieva zo srdca každého človeka. Chcem ti pripomenúť, že i z môjho.
Ak spomenieme hlad; ľudia okolo teba, dievčatá a chlapci, sú tiež hladní, len trochu inak – hladní po uznaní, po spoločenstve, po pochopení, po potvrdení seba samých, svojho názoru. Potrebujú vedieť, že ich má niekto rád, že si ich niekto váži a za nimi stojí. Je to nie menej bolestivý hlad ako ten, kdesi v Afrike, nie menej ponižujúci, frustrujúci, zabíjajúci. Ježiš raz povedal učeníkom: „Vy im dajte jesť.“ /Lk 9,13/ Nuž dajte im. Lebo ak je napísané: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slová, ktoré vychádza z Božích úst“. /Mt 4,4/ Dnes chcem doplniť: tvoj blížny žije aj z každého slova, ktoré vychádza z tvojich úst; z každého úsmevu, ktorý vychádza z tvojej tváre; z každého gesta, ktoré vychádza z tvojich rúk i z reči tvojho tela. Chýba mu chlieb útechy. Buď k nemu štedrý.
A čo sa týka jedla, stačí, ak nebudeš brať na internáte, či priváte zo spoločnej chladničky to, čo nie je tvoje, ak budeš štedrý a zo svojho sa rozdelíš s tým, čo máš, ak zješ aj to, čo sa doma navarí – a ti veľmi nechutí, ak pochváliš mamu za navarené jedlo. Bezdomovcovi nedávaj ani jedlo, ani nápoj, peniaze to už vôbec nie. Usmej sa naňho a choď robiť to, čo ti treba – študovať. Keď budeš pracovať, potom môžeš prispieť do organizácií, ktoré sa nimi zaoberajú. Hľa, toľko o chlebe.
A smäd? Po čom žízni tvoj blízky? Po vode? Tej má dosť i v topánkach! Žízni po človeku, s ktorým sa dá porozprávať. Žízni po živej vode, po nezištnej ľudskej láske. Po slovách, ktoré ho osviežia, ktoré mu dajú druhý dych, ktoré mu doslova zachránia život. Smädí po nádeji, po niekom, s kým by mohol využiť voľný čas. Po príležitosti vážne sa porozprávať o hodnotách, o sebe, o láske, o budúcnosti a niekedy len tak. Žízni po povzbudení typu: máš pravdu, robíš to dobre, si fantastický, toto ti sedí, vyzeráš super, si krásna. Ak sa niekedy chce blázniť, tak sa s ním blázni – pravda, s mierou. To bude tvoj krásny skutok milosrdenstva hasiaci smäd. Boh to uvidí a pripočíta ti to za dobré.
A ak ide o napitie sa, poteší sa každý, ak zaplatíš niekomu čaj, kávu – je to taký príjemný zážitok pre pozývajúceho i pre pozvaného. Ak je to dievča a ty chlapec, neboj sa, nemusíš hovoriť o svadbe.
Zaodieť človeka. Tu sa treba pýtať: Prečo vlastne človek, je jediný tvor od prírody nezaodený? V spôsobe obliekania sa prejavuje ľudská individualita, spoločenská pozícia, ale aj pohlavie človeka. Sám vieš, že to ako sa oblečieš, ovplyvní tvoje správanie, tvoje vystupovanie, tvoje vnímanie seba. Skusuješ, že krášliaca funkcia odevu má k príčine vzniku odievania bližšie, než jeho funkcia praktická. A tu sa prejavujeme každý sám. Každý máme svoj štýl obliekania sa, každý sa potrebuje trochu skrášliť. Prosba „zaodej ho“ pre teba znamená „skrášli ho“. Zaodej toho, čo je s tebou, krásnymi slovami, záujmom, chválou. Pekným čistým pohľadom, pozornosťou. Preukáž mu úctu, daj mu pocítiť, že ho máš rád, že ti je vzácny. Obleč ho do krásnych myšlienok o ňom, do chvál; nech sa aj sám sebe zapáči – a aby som nezabudol, teraz je v móde pridať povzbudivý komentár na „facebooku“. Lebo to, ako blížneho oblečieš, ovplyvní jeho správanie, jeho vystupovanie i vnímanie seba.
Ešte slovko k tomuto: netráp sa, ak ti sestra vezme sveter, šatku, šampón, niečo, čo sa jej hodí k oblečeniu. Je milé, ak tvoje veci skrášlia druhého človeka.
A ako navštíviť blížneho vo väzení? Vieš, čakárne nie sú len na stanici, aj izby našich blížnych môžu mať názov „čakáreň“ a ľudia nečakajú len na vlak, ale aj na človeka – nebuď prekvapený – aj na teba. A väzenie, nie je tam, či onam, väzenie môže byť ľudský smútok, samota, nechuť ku všetkému, alkohol, depresia, strach, všednosť. Tak príď, navštív blížneho, práve je čas; na jeho tabuli „príchod priateľa“ dávno svieti nápis: mešká. Vieš, ak mešká vlak, je to nepríjemné; ak človek, môže to byť smrtiace. Hľa, čakajúcich je všade veľa „…pritiahnime si ich k sebe, aby pocítili teplo našej prítomnosti, priateľstva a bratstva.“ /Misericordiae vultus 15/
Pápež František učí, že Božie milosrdenstvo – i to tvoje – má mnoho podôb. Človeku sa dáva poznať ako blízkosť, niekedy ako súcit a zdieľanie, inokedy ako útecha či odpustenie.
Mladý, duchovne zdravý človek ma prirodzenú túžbu byť milosrdným: pomáhať, dávať, chrániť, obetovať sa, zlepšovať. Milosrdenstvo, vašimi slovami: to sú jednoduché, no mocné a krásne gestá, ktoré zbadá každé citlivé oko, ucho i srdce. Je to ovocie vášho svedomia, zrelosti i tvorivosti.
Stačí málo: prejsť sa v plnej svojej kráse mladosti po ulici tak, ako to len ty vieš, s úsmevom a svojim typickým šarmom. Je zážitok stretnúť mladého usmiateho človeka, ktorý má zmysel pre krásno. Vy môžete zmeniť dennú tvár mesta ako hviezdy v noci menia tvár neba, či ako kvety zmenia tvár lúk.
Preukážeš milosrdenstvo mladým dezorientovaným v hodnotách, ak spozorujú v tebe isté zásady, poriadok a princípy ktorými sa riadiš, ak spozorujú, že máš svedomie. Ani nevieš, ako často si bol svetlom pre tých, čo boli blízko samozničenia. Lebo len jeden človek zo sto, ktorých stretneš, číta Sväté písmo, ale deväťdesiat zo sto, ktorí ťa stretnú, „prečítajú“ teba.
Preukázal si milosrdenstvo pravde, ak si sa ozval pri nespravodlivosti, klamstve, podvode, falošnosti, kompromise so zlom, ak si riskoval postaviť sa proti väčšine. Si milosrdný voči všetkým ustráchaným, ak si si zachoval smelosť.
Preukazuješ milosrdenstvo všetkým ťažko pracujúcim, zneužívaným, ponižovaným prácou. Ak ty sám pracuješ, ak máš prianie sa rozvíjať, obetovať, ak sa zaujímaš o chod vašej domácnosti, ak nie si len konzument hodnôt, ale aj ich tvorca.
Týmito slovami som sa chcel pripojiť k nášmu priateľovi pápežovi, ktorý nás vyzýva: „Znovu objavme skutky telesného milosrdenstva: dávať jesť hladným, dávať piť smädným, odievať nahých, prichýliť pocestných, navštevovať chorých, poskytovať pomoc väzňom…„ /Misericordiae vultus 15/
V knihe „Meno Boha je milosrdenstvo“ pápež František povedal: „Toto ľudstvo nesie hlboké rany. Nevie, ako ich liečiť, lebo si myslí, že sa nedajú vyliečiť.“ /s. 27/ Počas tohto jubilea sme my, mladí, povolaní liečiť tieto rany, mierniť ich olejom útechy, obväzovať ich milosrdenstvom a liečiť nevyhnutnou solidaritou a láskavou pozornosťou. /porov. Misericordiae vultus 15/
Nech sa naša spoločnosť stane akokoľvek sekulárnou, milosrdenstvo – táto posvätná kultúra – pretrvá ako rieka v púšti. Ty môžeš byť jej prameňom.
Prosím nezabúdajte na milosrdenstvo, aj keď dnes je doba taká, že na dôležité sa zabúda. Modlím sa za vás. /Nie, nie som predavač modlitieb – modlím sa z lásky./
Páter František Kovaľ, SJ
Foto: Internet