Tematická kázeň pre vysokoškolákov, pri ktorej vykladáme jednotlivé časti sv. omše
Ak ste videli film Gladiátor, určite sa rozpomeniete na scénu, keď ľudia začali kričať „Maximus, Maximus…“ Keď si v mysli sprítomníte ten krik, tak si budeme vedieť približne predstaviť, ako to vyzeralo, keď prechádzal cisár cez rímske fórum po Via sacra ku Kapitolu. Ľudia boli natlačení popri ulici a kričali : „Kyrie eleison…“ Čo to znamená? Pane, zmiluj sa!
Bol to obrovský krik, ktorým vítali prichádzajúceho panovníka. V tomto cisárskom rituáli nachádzame genézu, na ktorú sa odvoláva liturgia pri vysvetľovaní pojmu „kyrie eleison“. Jeho pôvod nachádzame aj v iných udalostiach. Napríklad vyznávač boha slnka sa ráno modlí smerom k východu a tiež hovorí „kyrie eleison“. Neskôr tieto slová prechádzajú aj do liturgie. Najstaršia písomná zmienka, o používaní tohto zvolania pochádza zo 4. storočia. Na konci vešpier prednáša diakon rad prosieb a veľký zástup detí odpovedá: „Kyrie eleison“. Píše sa, že toto volanie akoby nemalo konca. To je krátky exkurz, ktorý nám ponúka teologická disciplína liturgika, keď vysvetľuje tento úkon. Druhú interpretáciu, ktorú by som vám chcel priblížiť je biblická, lebo „eleison“ je aj veľký biblický pojem. Je to grécke slovo a znamená zmilovanie alebo milosrdenstvo. Najskôr si pripomenieme, o čom sme rozprávali zvlášť cez Rok milosrdenstva. V hebrejčine sú dve slová, ktoré vysvetľujú milosrdenstvo. Prvé je „chesed“, (alebo hesed). Boh uzavrel zmluvu so svojim vyvoleným ľudom. Keď ju ľud porušil, tak Boha už neviazala zmluva, na ktorú on sám prisahal. Hoci už teda nemusel nič pre Izraelitov urobiť, napriek tomu urobil – zmiloval sa nad nimi. „Chesed“ je výraz, ktorý označuje Božiu vernosť a pevný postoj napriek ľudskej nevernosti a nestabilite. Druhé slovo je „rachamim“, v ktorom ide skôr o emocionálny vzťah a náklonnosť. Pravdepodobne preto, lebo slovo s rovnakým základom rechem slúži vo Svätom písme na označenie materinského lona. V gréčtine je to pojem eleison. Eleison znamená nie len vnútorný cit a akúsi sladkosť s horkosťou: „nejako sa nad tebou musím zmilovať“. Ale znamená aj akciu. Teda nie len pocítim ľútosť, napríklad, keď vidím obrázky hladujúcich detí z Afriky, tak ich poľutujem a vzdychnem si, ako sa majú zle. Eleison znamená, že nielen mám sústrasť, ale ja aktívne niečo urobím, aby som tomu človeku pomohol. Dnes sme v úryvku z evanjelia počuli krásne podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Keď sa Pán Ježiš pýtal zákonníka, ktorý z tých troch ľudí, ktorý prechádzali okolo polomŕtveho muža, sa zachoval najlepšie, on odpovedal: „Ten, ktorý mu preukázal milosrdenstvo“ – latinsky misericordia, po grécky eleos. Teda ten, ktorý mu preukázal eleos. To znamená, že nie len sa nad ním sklonil a povedal si „ach, chudák, ty si polomŕtvy, je mi ťa ľúto…“, ale on urobil dokonca sedem činností! Evanjelista Lukáš si dal záležať, aby ich bolo sedem, lebo sedem je číslo plnosti. Inými slovami Samaritán urobil pre dobitého človeka všetko, čo mohol. A to je to milosrdenstvo – eleos. Na inom mieste čítame, ako Pán Ježiš cituje Starý zákon: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu“. Čo chce? Eleos chce a nie obetu. Podobne v blahoslavenstvách. Kto dosiahne milosrdenstvo? Tí, ktorí sú milosrdní. Tí, ktorí prejavia eleos. A potom slovo eleison nachádzame znova pri mnohých udalostiach z Ježišovho života. Napríklad prichádza žena a prosí za svoju dcéru. Kričí na Pána Ježiša „eleison!“ – zmiluj sa! Prichádza otec za Pánom Ježišom a prosí za svojho námesačného syna, ktorý sa vrhá do ohňa a do vody. A ako prosí? „Eleison!“ Zmiluj sa! Nielen, že maj súcit, pomodli sa, ale aj niečo urob. Eleison!
Liturgisti sa tak troška nevedia zhodnúť, či zvolanie „Kyrie, eleison“ sa ešte vzťahuje na kajúcnosť, keď si uvedomujeme svoju hriešnosť a voláme „mea culpa“, alebo sa už vzťahuje na Glóriu. My môžeme spojiť tieto dva názory a tak isto spojiť aj biblické a liturgické vysvetlenie .
Urobíme tak v odpovedi na otázky: Čo by sme mali prežívať pri tomto zvolaní? K čomu nás liturgia vedie? Čo si mám pod tým predstaviť? Čo sa vtedy v kostole vlastne deje? Hneď, ako si uvedomím svoje hriechy, tú svoju mizériu, ktorú žijem, tak vzápätí sa potrebujem z toho dostať. A ako sa z toho dostanem? No jedine tak, ako ten otec, ktorý prosil za syna alebo matka prosiaca za dcéru. Budem na Krista volať: „Kyrie, eleison!“ A zároveň si môžem uvedomiť, že v tej chvíli prichádza Pán Ježiš ako rímsky cisár, ktorý prechádza pomedzi lavice. Je to chvíľa, keď všetci ľudia stoja a kričia: „Kyrie, eleison! Christe, eleison! A Pán Ježiš prichádza nie len ako rímsky cisár, ktorý sa necháva akoby len tak ovievať našim zvolaním. Ale on prichádza ako ten, ktorý chce prejaviť milosrdenstvo, ktorý koná eleos, čiže zmilúva sa nad nami. Je prítomný ako ten, ktorý má obrovskú túžbu dostať nás z biedy duchovnej, vyvádza nás z biedy duševnej a tiež lieči naše fyzické rany a choroby. Toto robí Boh práve vtedy, keď my voláme „Kyrie, eleison!“ Môžem si uvedomiť v tej chvíli, že teraz je ten čas, keď Pán Ježiš prechádza pomedzi lavice a my stojíme a kričíme: „Kyrie, eleison!“. Lebo tá naša liturgia nie je len suché rozprávanie a každotýždenné opakovanie toho, čo dávno poznám a ide mi už na nervy. Nejde o to, si na konci zvolania povedať: „Konečne to mám za sebou a teraz ešte Glória…“ Veď Pán Ježiš vtedy kráča popri nás! Nechá nás to azda chladnými? Ak áno, nemôžeme sa čudovať, že nám svätá omša „nič nedáva“ a to práve vo chvíli, keď môžem od Ježiša toľko vyprosiť!
A my si potom sadneme a Duch Svätý, skrze prorokov a Božieho Syna, začína hovoriť. Prvé čítanie, žalm, druhé čítanie, evanjelium. To je krása liturgie, ktorú môžem prežívať, keď jej naozaj rozumiem, a viem, čo do nej cez mnohé veky ľudia pod vplyvom Ducha Svätého vložili. Preto vás prosím, prijmite tieto slová, ako pozvanie k živému prežívaniu liturgie a zvlášť volaniu: „Kyrie, eleison!“.
o. Dušan Galica
Foto: Internet