Počas víkendu 22.-24. novembra 2019 sme spolu s niekoľkými študentmi vyliezli na horu. Symbolicky sme vyliezli na benediktínsku horu v Kláštore premenenia Pána v Sampore pri Sliači. Nie, kláštor Benediktínov sa nenachádza v strmých horách, skôr sú to mierne pahorkatiny. Stali sme sa však akoby duchovnými horolezcami. Prečo? Zažili sme výstup, náročný výstup do samoty, do ticha, k modlitbe, k jednoduchosti, k náročnosti ticha kláštora a ku kráse v spoločenstve benediktínov pri modlitbe, práci spoločnom stolovaní.
A pre nás dnešných ľudí je nesmierne náročné sa stíšiť. Pre nás je nesmierne náročné sa stíšiť, je nesmierne náročné sa oslobodiť od mobilného telefónu a sociálnych sieti, je pre nás nesmierne náročné sa systematicky a pravidelne modliť a pracovať. Je pre nás nesmierne náročné vzdať sa pohodlia a zábavy. V horách toto nemáš a nemáš to ani v Benediktínskom kláštore. Máš tam však niečo iné. Čo môžeš nájsť a objaviť v horách, čo môžeš nájsť a objaviť na symbolickej hore Benediktínov v Sampore?
V jednej prezentácii o veľhorách som našiel aj nasledujúce myšlienky:
Na hore si uvedomíš, že žiješ vo večnosti.
Vidíš svet zo správnej perspektívy, všetky vrcholky hôr, ktoré ešte treba podmaniť a svet, ktorý je zraku a horizontu bežných ľudí skrytý.
V údolí sú ľudia tak uväznení v zástupe ostatných a vo svojich iluzórnych svetoch materializmu, že nie sú schopní vidieť nič iné, len svoj obmedzený časa dočasné veci, ktoré čoskoro pominú.
V údolí vládne človek. Ľudia žijúci v údolí si myslia, že sú bohmi, lebo vládnu sami sebe. Stali sa tak sebaistí, že si myslia, že Boha nepotrebujú.
Na hore vládne iba Boh. Na hore vidíš vzdialené vrchy, ktoré treba ešte prekonať, ďaleké údolia, ktorými treba prejsť, vidíš veci, ktoré človek v údolí nikdy neuvidí a nikdy ich nepochopí.
Iba priekopníci sa šplhajú na hory – ľudia, ktorí chcú urobiť čosi, čo pred nimi spravil iba málo jedincov. Sú to ľudia, čo chcú vyjsť z davu a dostať sa za hranice toho, čo už bolo dosiahnuté.
Priekopníci musia mať:
- Vnútorný zrak –vidia to, čo nevidí nikto iný
- Vieru – veria v to, v čo neverí nikto iný
- Odhodlanie – rozhodnú sa byť prvým, kto sa o to pokúsi
- Odvahu – majú guráž vydržať až dokonca.
Čo sa dá počuť na hore? Slová, ktorých ozvena sa nesie po celom svete. Slová, ktoré menia históriu zeme.
Čo zmenilo učeníkov natoľko, že sami potom zmenili svet? Počuli Boha rozprávať veci, ktoré boli v úplnom protiklade s tým, čo im bolo povedané v údolí. Ktoré to boli slová?
- V údolí im bolo povedané: Prachy hýbu svetom, tak ich zarábaj, no na hore zaznelo: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
- V údolí im bolo povedané: Zabávaj sa, Carpi diem – užívaj si dňa, no na hore zaznelo: Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
- V údolí im bolo povedané: Musíš sa vedieť predať za každú cenu, no na hore zaznelo: Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
- V údolí im bolo povedané: Spravodlivosť vo svete nejestvuje, a tak ju zober do vlastných rúk, no na hore zaznelo: Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
- V údolí im bolo povedané: Oko za oko, zub za zub, no na hore zaznelo: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
- V údolí im bolo povedané: Užívaj si život a naplno ži sex, veď mladý si len raz, no na hore zaznelo: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
- V údolí im bolo povedané: Nie si slaboch, aby si sa niekomu ospravedlňoval, no na hore zaznelo: Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
- V údolí im bolo povedané: Vykašli sa nato, to nerieš, no na hore zaznelo: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
- V údolí im bolo povedané: Všetci sú zlí, Cirkev je zlá, všetci farári sú zlí, no na hore Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.
V roku 1994 a v roku 1995 sa konali IX. A X. Setové dni mládeže. Svätý otec Ján Pavol II. k ním napísal jedno posolstvo s mottom: „Ako mňa poslal Otec, a ja posielam vás. (Jn 20,21) Sú to Ježišove slová z večeradla, ktoré povedal potom, ako v nedeľu po svojom zmŕtvychvstaní vstúpil medzi svojich ustrašených učeníkov cez zatvorené dvere. Ježiš im vtedy nič nevyčítal. Takto to zachytáva evanjelista Ján: 19 Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 20 Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. 21 A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ 22 Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. 23 Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 19-23)
Čo zmenilo učeníkov natoľko, že sami potom zmenili svet? Počuli Boha rozprávať veci, ktoré boli v úplnom protiklade s tým, čo im bolo povedané v údolí. Práve toto bola jedna z najdôležitejších vecí, odpustenie, milosrdenstvo a skutočná sloboda. Ježiš im vtedy vo večeradle odpustil ich zradu a mocou Ducha Svätého im dal silu odpúšťať ľuďom hriechy, aby sa ľudia stali naplno oslobodili, aby naozaj boli slobodní. Lebo to, čo zbavuje človeka skutočnej slobody je hriech. To ich zmenilo. Veď s tým v žiadnom prípade nerátali. Ale Boh môže vždy viac, než si myslíme, než prosíme a žiadame.
V januári 1995 počas Svetových dní mládeže Manile, v hlavnom meste Filipín, zaznelo toto posolstvo mládeži celého sveta. Toto posolstvo dnes zaznieva aj nám, posolstvo vykročiť na horu, ktorou je Kristus, ktorý je centrom nášho života, koreňom našej viery, dôvodom našej nádeje a žriedlom našej lásky. Na vrchu Sion vo večeradle, tu v našom chráme, živý Ježiš v Eucharistii prežiarený slávou predstavuje nám, svojim učeníkom dôkaz všemohúcej Božej lásky, ktorá radikálne mení beh dejín a našich životov. V pevnej viere vo vzkrieseného Krista sme my všetci vyzvaní, aby sme dokorán otvorili dvere nášho života a to bez strachu či neistoty, aby sme prijali Slovo, ktoré je Cestou, Pravdou a Životom, aby sme sa napriek všetkému stali priekopníkmi Slova o Božej láske a aby sme toto slovo potom odvahou prevolávali pred celým svetom. Je to iné slovo, ktoré zaznieva v údolí. Je to večné slovo, ktoré zaznieva z hory, ktorá má meno Ježiš Kristus!
Jozef Žvanda
Foto: Internet