2. februára slávime v cirkvi sviatok Obetovania Pána, ľudovo nazývaný aj Hromnice. Ak sa obzrieme do minulosti, zistíme, že tento sviatok má bohatú históriu. Názov Obetovanie Pána sa v Katolíckej cirkvi používa od roku 1969, teda od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu. Názov hovorí, čo sa udialo na štyridsiaty deň po Ježišovom narodení. V Evanjeliu podľa Lukáša čítame v druhej kapitole o tom, ako Jozef s Máriou prinášajú malého Ježiša do jeruzalemského chrámu, aby ho podľa Mojžišovho zákona (Porov.: Lv 12,1-8) predstavili Pánovi a aby zároveň za neho ako prvorodeného syna priniesli obetu (Porov. Lk 2, 22-38).
Sviatok Obetovania Pána je jedným z najstarších cirkevných sviatkov. V Jeruzaleme ho zvlášť slávnostným spôsobom slávili už v 4. stor. po Kr. Vo Východnej cirkvi tento sviatok dostal názov „Hypapante“, odvedený z gréckeho slova, čo znamená stretnutie. Obetovanie Pána = Stretnutie Pána, lebo počas predstavenia Pána v chráme, stretáva sa Pán so staručkým Simeonom a prorokyňou Annou. V histórii nájdeme aj iné pomenovanie tejto udalosti, a to Očisťovanie Panny Márie. Dni očisťovania tak isto určoval Mojžišov zákon. Po narodení chlapca bola matka štyridsať dní nečistá. Prinesením obety sa stávala čistou (Porov.: Lv 12,1-8).
V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. stor. po Kr., keď sa tam konal slávnostný sprievod – procesia, ktorý začínal od Rímskeho fóra a smeroval do Baziliky Sancta Maria Maggiore – Panny Márie väčšej. Účastníci niesli v rukách sviece a procesia sa konala z viacerých dôvodov. Jednak to bol prejav pokánia, ale na druhej strane procesia so svetlom v rukách mala dať kresťanský charakter starému pohanskému zvyku. Starí Rimania totiž pred prijatím kresťanstva v tomto čase konali tzv. procesiu očistenia, ktorú symbolizoval hlavne oheň a nosenie sviec. Kresťanstvo tomuto starému pohanskému zvyku dalo inú náplň. V chráme je predstavený Pán, Svetlo sveta. Svetlo je symbolom aj našej očisty.
A ako to bolo s týmto sviatkom u našich predkov Slovanov? Východní Slovania pred prijatím kresťanstva v tomto čase slávili slávnosť „Sretenie“, t.j. stretnutie zimy s letom. Rok sa totiž u nich pôvodne delil na leto a zimu. Delenie roka na štyri ročné obdobia je novšieho dáta. U Západných Slovanov bol tento deň pravdepodobne sviatkom boha ohňa a hromu – Perúna. Aj tieto pohanské zvyky dostali kresťanský charakter. Pri svätej omše sú posvätené sviece, ktoré si z chrámu odnášala každá rodina. Tieto sviece sa zapaľovali počas živelných pohrôm, zvlášť však v čase búrky a hromobitia, aj preto dostali meno Hromničky. V spomínaných situáciách, keď je človek bezmocný, sa okolo Hromničiek schádzali celé rodiny, modlili sa a prosili o Božiu pomoc a ochranu. Táto svieca sa zapaľovala aj keď niektorý z členov rodiny zomieral. Svetlo horiacej sviece malo pripomínať večné Svetlo, Krista, Božieho Syna.
Sviatok Obetovania Pána, čiže Hromnice neznamená len koniec sanice, ako hovorí ľudová pranostika, ale pre celé ľudstvo má bohatú duchovnú hĺbku a pripomína nám skutočnosť, že Boh prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý je Svetlom sveta, navštívil svoj ľud. Je to zároveň predzvesť Kristovho utrpenia a účasť Matky na utrpení svojho Syna.
Z liturgických podkladov spracoval o. Jozef Žvanda