Dnešná nedeľa je o rodine, je o Svätej rodine a aj o každej inej rodine. Dnes totiž na Sviatok Svätej rodiny, Ježiša, Márie a Jozefa myslíme na každú rodinu a modlíme sa za každú rodinu, kde sú otec mama, deti, starí či prastarí rodičia, ujovia a tety, bratranci a sesternice a všetci príbuzní. Veď rodina je obrovským darom, je prenesmiernym darom. No žiaľ dnešný svet si túto hodnotu neuvedomuje a neváži, váľa sa v konzume, a tak si píli konár pod svojimi nohami. Žiaľ dnešný človek vyhlásil vojnu rodine. Ale rodina je najposvätnejším miestom na tomto svete, lebo do rodiny sa narodil Boh, Boží Syn. Bez rodiny, bez milujúcej rodiny, kde je každý prijatý a milovaný, sme stratení a už tu na zemi zažijeme peklo. Nuž modlime sa za rodiny, chráňme ich zákonmi v parlamente, pomáhajme rodinám a darujme našim deťom šťastnú a milujúcu rodinu.
V dnešnú nedeľu Svätej rodiny, Ježiša, Márie a Jozefa vám ponúkam esej našej študentky Katky, je to esej o rodine. Verím, že jej slová sa vás hlboko dotknú.
Píše sa rok 1994, je chladný marcový večer, krátko po pol ôsmej večer, žena, matka siedmych detí, opäť skusuje jednu z najsilnejších ľudsky znesiteľných bolestí, pôrod. Keďže prebieha len ôsmy mesiac tehotenstva, doktori sa všemožne snažia infúziami oddialiť čas pôrodu, aby podľa ich výpočtu pôrod počkal ešte aspoň tri týždne. Ale ako sa hovorí, keď si žena niečo zaumieni, neprestane kým to nedosiahne. Nechápte ma zle, nezaumienila si to rodiaca matka, ale jej malinká dcérka, ktorá nevážila ani 2,5 kg. Tá sa rozhodla uzrieť svetlo sveta a aj sa jej to podarilo krátko pred ôsmou hodinou večer. Lenže tu sa bolesť rodiacej matky nekončí, ale práve začína. Táto úžasne silná matka, najúžasnejšia žena vo vesmíre a okolí, má pod srdcom v tej chvíli ešte jedno dieťatko, ďalšiu tvrdohlavú ženu, ktorá sa rozhodla, že nepôjde v šľapajách svojej o niekoľko minút staršej sestry, ale že si užije tých sebeckých pár minút byť jediná, keďže doteraz sa o všetko musela deliť so svojou sestričkou a vonku už na ňu čaká sedem starších súrodencov. No ešte si nedokáže v tej malej hlavičke uvedomiť, že tých pár minút slávy ju môže stáť život, a nielen ju, ale aj jej milovanú maminku, ktorá je so silami na konci. Pätnásť minút ešte trápi maminku, a potom prichádza na svet nohami napred, vyjadrujúc svoj nesúhlas s tak skorým príchodom.
Ako možno tušíte správne, som to ja. Deviate dieťa milovaných a milujúcich rodičov, štvrtá dcéra, sestra piatich bratov. A vtedy sa všetko začalo.
Po prvý raz v živote som stretla tú najúžasnejšiu ženu, prvý raz uvidela jej prenádherný úsmev, jej prekrásne dlane, pocítila jej nehu, zažila jej pohladenie, privinutie, o ktorých som dovtedy osem mesiacov snívala a predstavovala si, aké to asi všetko bude. A naozaj. Neľutovala som. Všetko to bolo ešte krajšie ako v mojich predstavách. A nielen ona, ale aj moja milovaná dvojička, o ktorej som v tej chvíli ešte netušila, aký obrovský dar v nej dostávam. Vedomie, že sa na nás obe maminka tešila, že nás netrpezlivo očakávala, že po nás túžila, poznačilo moje vnímanie sveta na celý život. Či azda existuje krajší pocit ako byť milovaný a milovať?
Od tohto dňa spoznávam tých úžasných ľudí, ktorých som dostala od Boha ako veľký dar, a ktorých hrdo nazývam „moja rodina“.
Keďže o maminke už viete, že je najúžasnejšia na svete, poviem vám niečo o svojom otcovi. Prvý muž v mojom v živote. Muž, ktorý sa vzdal všetkých záľub, svojich koníčkov a všetok svoj voľný čas venoval nám, svojim deťom. Tvrdo pracoval a keď mozole opúšťali jeho dlane, vzápätí prišli nové, tak tvrdo pre nás pracoval. A stále pracuje, koľko mu zdravie dovolí. Je to prísny otec, ktorý veľa vyžaduje a kladie podmienky, ale zároveň miluje. Je to nebojácny a odvážny muž, ktorý ako sám o sebe hovorí, „strach a peniaze nikdy nemal.“ Ale mal to, čo dnes toľkým rodičom chýba, čas pre svoje deti. A aj keď nie všetko v živote urobil ideálne, naučil ma to najpodstatnejšie, milovať Boha, mať v živote pevné zásady a pravidlá, a aj keď pôjdem proti prúdu tohto sveta, nemusím sa báť, pretože som dcérou Kráľa. Ľúbim ho a nechcela by som žiadneho iného a dúfam, že môj budúci manžel bude aspoň taký dobrý otec, ako je ten môj.
Ďalším mužským vzorom sú pre mňa v živote moji piati starší bratia. Od mala ma svojou presilou vyliečili z akéhokoľvek náznaku feminizmu a bezmužskej sebestačnosti, keďže ma veľmi často presvedčili o tom, že muž je dva až trikrát fyzicky silnejší ako žena, ale čo sa týka úcty a dôstojnosti, sme si rovní. Ani neviem vyjadriť slová vďaky za týchto mocných bodyguardov, ktorí ma od základnej školy bránili pred akýmkoľvek nebezpečenstvom a som presvedčená, že ani dnes by neváhali sa za mňa pobiť. Sú to úžasní mladí muži, športovo nesmierne zdatní, šikovní, zruční a nebojácni chytiť sa akejkoľvek roboty. Pre lepšiu predstavu by som povedala , že je to taká kombinácia Messiho, Williama Wallaca zo Statočného srdca, MacGyvera a Gladiátora. Jednoducho, moji bratia.
No aby som nevravela len o mužských vzoroch. Ženským vzorom a mojimi druhými mamami sa stali moje dve najstaršie sestry, ktoré nás aj s mojou sestrou, dvojičkou, mali od narodenia ako živé bábiky. Starali sa o nás, učili, vychovávali. Vekom, ako sme rástli, nás uvádzali do tajov ženského života, so svojimi svetlejšími či temnejšími zákutiami. Dnes sú z nich oboch skvelé matky úžasných detí, čo potvrdzuje porekadlo, že čo sa v mladosti naučíš, v staršom veku zužitkuješ.
A napokon. Je tu ona. Moje druhé ja. Moja milovaná sestra dvojička, s ktorou sme dodnes prepojené pupočnou šnúrou, aj keď iba pomyselnou, a aj keď nás delia stovky či dokonca tisíce kilometrov, spojenie sa nepretrhne. Stále rovnako zmýšľame, máme rovnaké nápady, naraz povieme rovnaké slová, začneme spievať rovnakú pesničku, myslíme na rovnakú vec, a preto je nám niekedy ťažko prekvapiť jedna druhú, keďže tá druhá ma ten istý nápad.
Je to najlepšia kamarátka, spriaznená duša, ktorá chápe aj bez slov, ktorá cíti aj na diaľku a je schopná položiť za tú druhú život, či za tú druhú dýchať. Je to viac ako nezaslúžený dar, viac ako najväčšia odmena. Je to nepretrhnuteľné puto, nekončiace priateľstvo. Je to súzvuk duší. Najzohranejší spoluhráč. Je to človek, ktorý ma vie rozosmiať, nech by mi bolo akokoľvek ťažko. Každému na svete by som dopriala takého súrodenca, alebo aspoň priateľa.
Svojich priateľov by som mohla spočítať na prstoch rúk, možno aj na jednej, ale mojimi najlepšími priateľmi je a navždy zostane moja rodina. Nechápem to. Ničím som si tento dar nezaslúžila, nemám žiadnu zásluhu na tom, že ich mám. Môžem len žasnúť a ďakovať. A aj ďakujem.
Rodina je viac ako všetky peniaze sveta. Ľutujem deti, ktorým rodičia namiesto srdca zaplnili účet, ľutujem deti, ktoré namiesto času a pozornosti rodičov, dostali kopec hračiek, tablety a mobily. Ľutujem deti, ktoré nemali toľko šťastia ako ja a boli nechcené. A ľutujem tiež tie, ktoré nedostali dar úplnej rodiny.
Ja, vďaka Božej milosti medzi ne nepatrím. A užívam si dar veľkej a úplnej rodiny a okrem dcéry a sestry, som dnes dvanásťnásobná teta a dvojnásobná krstná mama.
Nie som dokonalá. Ani moja rodina nie je, ale je to tá najúžasnejšia rodina, akú by som si mohla priať. A hlavne…..je moja. VĎAKA BOHU!
Študentka KU Katka a Jozef Žvanda
Foto: Internet