Stál som v čakárni u lekára. Bolo tam veľa ľudí, a tak nebolo voľného miesta. Až tak mi to nevadilo. Skôr tie davy, to bolo pre mňa problémom. No usiloval som si zachovať pokoj a tiež byť trpezlivým. Celkom sa mi to darilo. To nekonečné čakanie som využil na tichú modlitbu ruženca a tiež na zopár rozhovorov. Sympatická starká z Komjatnej, ku ktorej som sa prihovoril, mi prezradila, že jej vnúčatá študujú na výškách po celom „Československu“, ba niektoré z nich aj u nás na KU-čke. Hovorila, že aj jej deti sú preč, lebo celý deň pracujú, a tak sa nemá s kým porozprávať. A ten jej „starý“? Ten toho veľa nenarozpráva. No pred nedávnom spolu oslávili päťdesiatku spoločného života, a tak sa z toho teší. Úctivo som sa pred ňou sklonil…
Dal som si kávičku. Ráno som totiž nič neraňajkoval a zdravotníci ma upozorňovali, že je potrebné sa aspoň niečoho napiť. Nuž preto tá kávička. Mám ju rád… Podišiel som ku kávovaru. Horúci nápoj bol vzápätí na svete. Priložil som pohár k ústam, no ešte som sa nenapil. Práve v tej chvíli som si všimol v kúte čakárne rehoľnú sestru so sklonenou hlavou. Asi sa modlila. Podišiel som k nej a jemným hlasom som ju pozdravil: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!“ Zodvihla hlavu a oči. „Sestrička, pozdravujem Vás“, povedal som jej. Vrátila mi jemný úsmev. „Ako sa máte?“, opýtal som sa a ani som nečakal na odpoveď, hneď som jej podával ruku. „Ja som kaplánom na univerzite tu v Ružomberku a volám sa Jozef Žvanda“, povedal som a jej oči, áno zreničky jej očí sa výrazne rozšírili a oči rozžiarili. „Asi som jej urobil radosť,“ pomyslel som si. Áno, výraz jej očí a jej tváre sa náhle výrazne zmenil a tvár, jej tvár priam žiarila. Hovorila, že aj ona je tu dnes už od rána a zrejme ešte nejakú hodinu to potrvá. No bola celkom pokojná, neponáhľala sa. Pár minút sme sa ešte potom rozprávali a jej tvár stále žiarila. Tešilo ma to. Potom sme sa rozlúčili. Potreboval som sa vrátiť pred dvere svojej ambulancie. Čo ak zaznie moje meno a mňa tam nebude?
Trocha sa to v čakárni uvoľnilo. Uvoľnili sa aj miesta na sedenie. Nuž som si sadol. Premýšľal som nad dnešným evanjeliom, a tak som si ani nevšimol, že rehoľná sestra, s ktorou som pred chvíľou ukončil rozhovor, zrazu stála pri mne. Práve vyšla z ambulancie, v ktorej blízkosti som sedel. Posadila sa vedľa mňa. Opäť sme sa dali do reči. Desať či pätnásť minút? Sám ani neviem. Jedno však dobre viem, opäť jej žiarila tvár. A aj oči. O chvíľu sa otvorili dvere na ambulancii, kam som mal práve vstúpiť. Z jej vnútra sa ozvalo: „Ďalší!“ Vstal som. Avšak skôr ako som urobil prvý krok, rehoľná sestra, asi sedemdesiatnička, ma zachytila za ruku. „Počkajte!“, povedala. „Chcem Vám niečo povedať.“ Zastal som. „Vždy na začiatku roka v našom kláštore si z košíka vyťahujeme papierik s menom kňaza, za ktorého sa budeme celý rok modliť a obetovať. A ja som si vytiahla Vaše meno. Nepoznala som Vás, až dnes tu v čakárni u lekára som Vás po prvýkrát stretla. A teším sa, že som Vás osobne spoznala. Od teraz sa budem za Vás ešte viacej modliť,“ povedala a tvár a jej oči jej úžasne žiarili. V tej chvíli aj moja tvár a moje oči zažiarili. Veľmi som sa jej poďakoval, palcom som prebrázdil jej zvráskavené čelo a urobil krížik, jemne som pohladil jej tvár a vstúpil som do ambulancie. S rozžiarenými očami.
Jozef Žvanda
Foto: Internet