Pán zavoňal príjemnú vôňu a povedal si: „Už nikdy neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti náklonné na zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetky živé bytosti, ako som to urobil. Kým potrvá zem, neprestane sejba a žatva, chlad a horúčosť, leto a zima, deň a noc.“
Akoby aj Boh rástol a dozrieval. Akoby rástol aj náš Boh, náš láskavý Boh, akoby dorastal v Otca. Tak ho prezentuje Božie slovo. Aj keď Boh je dokonalý, večný a nemeniteľný, akoby kvôli nám sa Boh odhodlal ukázať nám, že aj On rastie, že aj ON vidí veci ináč, že aj ON, jediný a žiarlivý Boh, ako je vykreslený svätopiscami Starého zákona, ako by aj ON kvôli nám a pre nás rástol a dozrieval v skúsenosti, v pohľade.
Až ako išiel ďaleko Boh, len aby sa k nám priblížil, aby nám ukázal, že toto je dôležité aj pre nás, a to dozrievať a rásť v láske. Boh oľutoval potopu sveta. Boh pochopil, že srdce človeka je od mladosti naklonené na zlé. Toto je hodená rukavica pre nás. Ak to Boh oľutoval, ak Boh vyslovil, že už nikdy nedopusti nič zlé na človeka, potom, prečo by sme aj my nemali zmýšľať podobne? Prečo aj my by sme nemali dozrievať v našich pohľadoch a postojoch? Prečo by sme aj my nemali oľutovať to zlé, ktoré sme vo svojom živote vykonali? A prečo aj my by sme sa nemali zaviazať, že s pomocou Božou a dobrých bratov a sestier, sa vo svojom živote budeme usilovať robiť človeku už iba dobro a nie zlo? Prečo by sme to nemohli urobiť?
Text a foto: Jozef Žvanda