Už niekoľko týždňov pred Silvestrom obchodné domy ponúkali širokú škálu zábavnej pyrotechniky. Priznám sa, zatiaľ som neprišla na jej význam. Nerozumiem ohňostrojom a už vôbec nie petardám. Ako tak rozumiem jedine prskavkám. Prskavky sú tiché a nenásilné. Osvetlia tvár človeka, a tak v tme na chvíľu vidieť jeho lesknúce sa oči. Všetky ohňostroje, petardy i prskavky sú len chvíľkovou zábavkou. Niekedy sa však zdá, akoby práve tie „lámali rok“, akoby prelom rokov stál práve na nich. Odvažujem sa povedať, že to ide aj bez nich.
Silvester 2017 som prežila v našom Univerzitnom pastoračnom centre biskupa Jána Vojtaššáka v Ružomberku (UPaC). Na prelom rokov sme čakali spoločne s našimi kňazmi, študentmi i absolventami v milej rodinnej atmosfére. Po dobrej „interkulturálnej“ večeri sme sa spoločne pozdieľali so zážitkami či dojmami z uplynulého roka. Zrazu som sa akoby na okamih ocitla v nebi. Každý z nás ďakoval Pánu Bohu za uplynulý rok. Bola to sila. Bola to „rieka vďaky“. Zároveň na mňa silne zapôsobilo odhodlanie mnohých absolventov zodpovedne žiť svoj život, postaviť sa na vlastné nohy a byť dobrým človekom, dobrým manželom, manželkou… Počúvalo sa to úžasne. Po spoločnom zdieľaní nechýbala zábava. Zatancovali sme si, zahrali hry, porozprávali sa. Poslednú hodinu pred pol nocou sme venovali tomu jedinému nehasnúcemu Svetlu sveta – Pánu Ježišovi Kristovi. V tichu i spoločnej modlitbe za nás i za celý svet vo vďake, chvále, prosbách i odproseniach sme sa pripravovali na nový rok. Začali sme ho o pol noci svätou omšou. Ten kontrast s „vonkajším svetom“ bol obrovský, niečo ako priepasť. Silný bol práve moment, keď všade vybuchovali ohňostroje, ľudia za oknami všeličo vykrikovali a my sme sa v tichu kaplnky ponárali do tajomstva Eucharistie, do tajomstva nikdy nekončiacej lásky Boha k človeku. To nebola maličkosť. To bol obrovský dar.
Tým nechcem povedať, že sme boli akási „elita“, čo Silvester prežila správne a tamtí „vonku“ ho prežili nesprávne. To nie. Veď iste mnoho ľudí vo svojich rodinách si vtedy láskavo hľadelo do očí a prialo do nastávajúceho roka len to najlepšie. Mnohí ho slávili na svojich lôžkach, v celách, či v službe spoločnosti ako hasiči, policajti, lekári… Niektorí rodičia zasa pri postieľke svojho dieťatka a nový rok privítali „len“ tichým bozkom lásky…
No za seba chcem povedať, že som ho prežila pravdivejšie, radostnejšie, ľudsky, jednoducho – inak ako za posledné roky. Pravdou je, že uplynulý rok bol pre mňa nesmierne ťažký, a zároveň plný zázrakov. Plný splnených túžob i hodín tichého plaču srdca nad vecami, ktoré nemožno zmeniť. Som šťastná, že som nový rok 2018 privítala v kruhu priateľov a v blízkosti Pána Boha, ktorý je pre mňa, dovolím si povedať, všetkým.
Napokon, nie je to Boh, ktorý nám doprial dožiť sa nového roka? Nie je to Boh, ktorý nám dáva sily do každého dňa? Nie je to Boh, ktorý nám dodáva odvahy; dvíha z pádov; posiela do cesty anjelov; podáva ruku, keď sa topíme; teší sa z našich úspechov; z práce; zo vzťahov? Nie to práve on, ktorý s nami plače, keď sme smutní a objíma a utešuje, keď sa cítime sami? Ale áno, je to on. Je to on. A práve preto si myslím, že prežiť prelom rokov so Stvoriteľom sveta je niečo výnimočne krásne a pre človeka nepochybne potrebné.
Darina Obušeková
Foto: Internet