Keď Pán Ježiš spočíval mŕtvy v lone Panny Márie, mohla celkom vidieť zblízka všetky rany, všetky údery a modriny na jeho tele. Mohla pozorovať šľahy biča, rany z tŕňovej koruny, možno aj sliny a krv na tvári Toho, ktorý bol najkrajší z ľudských synov a z ktorého tváre žiarila milota. Stopy rán a urážok na tvári i celom tele Pána Ježiša ukrýva s láskou do svojho srdca, kvôli nim ho iste miluje a uctieva ešte viac…
Potom sa musí Mária rozlúčiť s mŕtvym telom svojho milovaného syna, lebo ho idú uložiť do hrobu… ktovie, čo cítila a prežívala, keď položili bezduché telo Bohočloveka zahalené do plachiet do hrobu, zapečatili ho a postavili k hrobu stráž… Toho, ktorý všetko stvoril a udržiava, ktorý mocným slovom prikázal aj mŕtvemu mladíkovi, mŕtvej Jairovej dcére, aby vstali a oni vstali, a keď prikázal Lazárovi ležiacemu v hrobe štyri dni, aby vyšiel, on poslušne vyšiel. Panna Mária, ktorá si „v srdci uchovávala všetko, čo Pán Ježiš povedal“ (Lk 2, 51), si azda spomenula, ako vyhlásil o sebe: „Ja som vzkriesenie a život“… a plná viery, nádeje a dôvery očakávala, čo sa stane. Posilňovaná Božou vôľou, s ňou zjednotená, mohla prijať túto veľkú rozlúčku a opustenosť. Veď Pán Ježiš bol pre ňu všetkým, len pre neho žila, on bol jej jediným pokladom, jej srdcom. Preto musela byť táto bolesť, aj napriek viere a nádeji, nevýslovná.
Panna Mária, ktorá prešla naozaj neporovnateľným utrpením, nesmierne utrpenie sa premenilo na veľkú radosť pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Pánom Ježišom. Ona môže i nás „previesť“ cez najväčšie utrpenia, bolesti, životné straty, aj keby sme sa dostali do situácie, že sa „zrútil náš svet“, či museli sme sa rozlúčiť s najdrahším človekom, ona má pre nás vždy, v každom utrpení pochopenie a prenesie nás cezeň tam, kde nám „Boh zotrie z očí každú slzu“, premení na radosť každú bolesť a odmení každý, i najmenší prejav lásky. Mária, naša Mama, Učiteľka a Kráľovná, nám vo svojej nesmiernej láske ponúkla ako útočište svoje Nepoškvrnené Srdce, ktoré je radosťou aj samému Bohu. V ňom sa dá prejsť aj najväčšími utrpeniami života bez vzbury, bez straty viery, nádeje a lásky.
Panna Mária nás bezpečne prevedie aj cez rozbúrené životné úseky k svojmu Synovi, ktorý povedal o sebe: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). A preto žiadna beznádej či zúfalstvo zo straty ani zo smrti nemá miesto v živote tých, ktorí prijali Pannu Máriu za svoju mamu.
s. Margita, PFKU