Nakoľko máme rok Sedembolestnej Panny Márie, v pôstnom období sme sa na mariánskom stretku začali rozprávať o jednotlivých bolestiach Panny Márie a hľadať, čo majú povedať aj nám.
Témou prvého stretnutia v pôstnej dobe bola teda prvá bolesť Panny Márie: udalosť obetovania Pána Ježiša v chráme (Lk 2, 22-32), a zvlášť bolesť Panny Márie, ktorú prežila, keď jej starec Simeon predpovedal, že jej syn, Ježiš je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli, na znamenie odporu a že jej dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc (porov. Lk 2, 33-35).
Keď sme spoločne uvažovali nad prečítaným úryvkom, prvá vec, ktorá nás napadla, bola otázka, čo je tá správna obeta pre nás, v našom živote a zhodli sme sa na tom, že je to rozhodnutie postaviť Boha na prvé miesto tak, ako to vraví hlavné prikázanie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 37-40).
Rozprávali sme aj o ďalšej časti Simeonovho proroctva, totiž o tom, že Pán Ježiš bude znamením odporu. Akú mal Pán Ježiš povesť? Konštatovali sme, že bol mnohými opovrhovaný. Jedni sa o ňom pohŕdavo vyslovili: „Skadiaľ to tento má? Nie je to syn Márie a tesára Jozefa?“ A pohoršovali sa na ňom. Iní si o ňom mysleli, že sa pomiatol. Neskôr, keď sa Pilát pýtal ľudu, koho má prepustiť – Barabáša alebo Ježiša, ľud si vybral Barabáša. Ježiša teda pokladali za väčšieho zločinca, než bol Barabáš.
Z týchto udalostí z Ježišovho života plynie pre nás poučenie, že sa máme chrániť ohovárania, osočovania, nesiahať iným na česť, teda chrániť sa hriechov jazyka a srdca. To znamená taktiež postaviť sa na stranu ľudí, ktorým sa na česť siaha, na ich dobré meno a byť pri človeku, ktorý trpí kvôli nepravdivým rečiam, ako Panna Mária vždy bola blízko pri svojom Synovi, milovala ho, aj keď bol ponižovaný, opovrhovaný. Na druhej strane ak budem vedieť, kto som (ak si budem uvedomovať, že som Božie dieťa), vtedy sa odo mňa zlé reči odrazia a vrátia ako bumerang k tomu, kto ich povedal. Odznela tiež myšlienka, že nôž a slová treba chytať za správny koniec a príslovie, že rana po noži sa zahojí, ale po jazyku nie. Slovo má teda veľmi veľkú moc. Má moc budovať, ale i rúcať. Povzbudiť, ale aj raniť, ba i zabiť. Preto buďme v jeho používaní obozretní. Majme srdce naplnené láskou, aby naše ústa mohli hovoriť z plnosti srdca.
Nikolaj, študent PF KU