Rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku, Tadeusz Zasępa, v rámci Týždňa s blahoslaveným Jánom Pavlom II. priblížil tohto pápeža ako človeka, ktorého osobne poznal. Na svojho profesora spomína ako na veľkého, láskavého a skromného muža. Ako sa s spája jeho život Karolom Wojtylom?
Prvé stretnutia s arcibiskupom a kardinálom Wojtylom
Prvé stretnutia boli v roku 1965, akurát keď som nastúpil do seminára v Krakove. Poznal som ho ako arcibiskupa, ako kardinála, aj ako pápeža. V Krakove sme ho vo všetkých seminároch vnímali ako svätého. To, že je dnes blahoslavený a v krátkom čase bude svätý, pre mňa nie je nič nové; je to pochopiteľné, ale iste nič nové, lebo on bol svätý. Dlho sa modlil, rozmýšľal, bol dobrý k ľuďom, k nám – študentom, my sme vedeli, že nás miluje. Samozrejme, ako profesor bol prísny a bolo treba všetko potrebné vedieť, ale bol to veľmi dobrý človek, milujúci študentov.
Keď ide o kardinála a arcibiskupa Wojtylu, to sú najkrajšie spomienky. Nielen ja, ale každý, kto ho poznal v tom čase, vám to povie.
Študentské časy
Každá skúška bola ťažká, ale učili sme sa. Všetko sme nechali a človek sa učil. Nie však preto, že by sme sa báli, ale preto, že to bola hanba nevedieť u kardinála Wojtylu. Nikto nechcel také čosi prežiť. Bol prísny, no tiež vedel pochopiť študenta a nikdy nebol ľahostajný. Prednášky boli ťažké, ale 15 minút pred skončením prednášky dával čas na otázky a my sme sa pýtali. Teraz keď si spomeniem na tie naše otázky, na tie moje otázky – boli také naivné. Ale on to bral veľmi vážne a veľmi pekne nám na ne odpovedal. V každom prípade, dával nám šancu rozvoja. Dovolil nám pýtať sa a odpovedal tak, ako najkrajšie mohol odpovedať.
Predpokladal niekto, že Karol Wojtyla bude pápežom?
Ako seminaristi sme si mysleli, že keď zomrie kardinál Wyszyński, prímas Poľska, veľký kardinál (bol tiež tri roky väzňom za komunistov), že Karol Wojtyla bude prímasom Poľska; lebo seminaristi majú takú tendenciu predvídať čo, kto a ako to bude. Ale on sa stal prímasom celého sveta.
Pápežov osobný príklad
Jednoduchosť a skromnosť. No nemôžem povedať, že ja to robím ako on, Pánboh chráň, jeho nemôžete predbehnúť, to nie. Ale snažím sa žiť tú skromnosť, takú jednoduchosť, lásku k človeku, vypočutie človeka, to si pamätám a som mu vďačný za to, že nám ukázal takú cestu, že sa to dá a nie je to nič špeciálne. Je normálna vec rešpektovať človeka, mať trpezlivosť, byť skromný a jednoduchý.
Silné momenty, ktoré si človek zapamätá
Zážitkov, ktoré mi utkveli v pamäti je niekoľko; každé osobné stretnutie s pápežom – a bolo ich veľa, ten pohľad z očí do očí, jeho veľká láska, … možno by fotky mohli viac povedať ako ústa. Mali ste taký dojem, že on čakal na vás.
Zachoval som si radosť z každého stretnutia s ním, takú citeľnú lásku.
Pápež bol sám
Pamätám si, keď zomrel náš rektor v seminári. Bol som pri jeho smrti ešte s jedným kolegom. Prvá časť pohrebu bola v seminári – v kaplnke bola svätá omša a potom sa ma kardinál Wojtyla pýtal ako pán rektor zomrel. Tak som mu povedal, ako to bolo, ako sa modlil, ako prežíval ten moment po kňazsky. Stáli sme na schodoch do seminára, akurát odnášali rakvu, kardinál Wojtyla počúval, čo hovoríme a keď si to všetko vypočul, chytil nás tak za ruky – za paže a povedal: „Chlapci, dobre, že váš rektor zomrel medzi vami, so svojimi.“
A ja som pochopil, čo to znamená: on je totálne sám, nemá žiadnu rodinu, nikoho a váži si to, keď môže byť s najbližšími. Jeho slová znamenali veľa – rektor zomrel medzi nami, čiže takmer v rodine, medzi svojimi synmi a Wojtyla bol úplne sám. Matka mu zomrela, keď mal deväť rokov, potom zomrel jeho brat. Keď mal 21, zomrel mu aj otec, sestra zomrela po narodení, takže on keď sa narodil, už ju nepoznal. Nemal žiadnych príbuzných, iba nejakú tetu a tá potom zomrela tiež. Ako pápež už nemal absolútne nikoho, takže som pochopil, čo nám hovoril. Mám tú jeho silnú ruku na svojej ruke ešte dnes, ešte dnes si na to pamätám.
Pozostatky Jána Pavla v kaplnke sv. Alberta na KU
Krv Jána Pavla II. sa dostala do bežného života tým spôsobom, že v posledných momentoch, kedy pápež už zomieral, ešte zobrali krv na výskum – na vyšetrenie, hľadali možnosť záchrany pápeža, ale už sa to nedalo. Takže tá krv nebola ani vyšetrená a pápež už zomrel. Stala sa teda relikviou zosnulého pápeža.
Prosil som osobne kardinála Dziwisza, on nám krv dal.
Veľmi som chcel, aby sa jeho pozostatky dostali na KU, pretože veľmi miloval Slovensko a miloval akademickú mládež všade vo svete, takže aj mládež našej univerzity. Išiel som za kardinálom Dziwiszom, ktorý má k dispozícii krv Jána Pavla II. Prosil som ho a povedal som mu, že ide o katolícku univerzitu, ktorá je jedinou katolíckou univerzitou na Slovensku. On to vedel a tiež pozná Slovensko – veľa o Slovensku vedel od pápeža. Povedal, že áno, dobre, súhlasím, pripravíme to všetko; a dostal som pozvánku do Krakova. Išli sme ešte s inými kňazmi do arcibiskupského paláca, tam sme navštívili kaplnku, kde je celá skúmavka tej krvi. Kúpili sme pekný relikviár a tam je kvapka – kvapôčka krvi Jána Pavla II.
Týždeň s blahoslaveným Jánom Pavlom
S otcami kaplánmi z pastoračného centra sme prišli na myšlienku zorganizovať týždeň s blahoslaveným Jánom Pavlom. Bol som presvedčený, že je to potrebné, že je to najlepšia cesta, aby mládež, ktorá si nepamätá pápeža, počula o ňom z prvých úst – lebo hoci sú tu knihy a materiály, takto sa to človek najlepšie dozvie.
Autorka: Michaela, študentka FF KU