Dnes tu bolo opäť jedno veľké mravenisko. Opäť sa tu konali promócie. A tak deti aj rodičia, starí aj mladí, dospeláci aj nedospeláci, mnohí s kyticami nádherných kvetov v rukách, všetci krásne vyparádení, s francúzskymi barlami, ale aj bez nich, stovky ľudí z východu a západu, zo severu a juhu našej krásnej krajiny, dnes dopoludnia kráčalo chodbami našej ružomberskej KU-čky, aby ich nakoniec do svojich útrob prijala Aula Jána Pavla II. Koľkokrát to už naša „Alma Mater“ zažila a dnes, chvála Bohu, opäť, opäť po roku. Opäť po roku sme v závere toho všetkého spolu spievali : „Gaudeamus igitur…“
Avšak skôr, než zaznelo naše Gaudeamus…, ešte skôr predtým odbila desiata dopoludnia. V tej chvíli sa aulou rozniesli prvé tóny inej, peknej melódie. A náhle v dverách vedľa pódia zažiaril zástup usmiatych tvárí mladých mužov a žien, odetých v krásnych talároch tehlovej farby. Boli to oni, donedávna ešte deti, no dnes už absolventi našej Pedagogickej fakulty na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Na ich čele kráčal „nosič“ univerzitného žezla. Tohto žezla sa mali neskôr dotknúť a skôr než mali prevziať svoj magisterský diplom, ešte skôr predtým mali sľúbiť: „spondeo et polliceor“ – „sľubujem a zaväzujem sa“! „Sľubujem a zaväzujem sa, že si vo svojej vďačnej pamäti zachovám svojmu „Alma Mater, že svoje vedomosti použijem pre dobro ľudstva, že budem dodržiavať občianske a kresťanské zásady…“
Díval som sa do ich tvárí, do tvárí mladosti. Tiež som bol kedysi mladý, tiež som toto krásne zažil, tiež sa ma to dotýkalo… Díval som sa do ich krásnych tvárí a v duši sa mi zakrátko vynárali útržky toho, čo sme spolu počas posledných piatich rokov zažili, veľa radosti, ale aj zápasov, smútku, sĺz a opäť radosti. Díval som sa do ich šťastím prekypujúcich mladých tvárí a moje srdce bolo zasiahnuté ich šťastím, bol som šťastný. Bol som šťastný, no náhle ma prenikol smútok. Dnes sme poslednýkrát takto spolu, poslednýkrát. A mňa prenikol smútok ešte hlbšie a otázka: „A čo bude ďalej s nimi? Zvládnu to? Nezblúdia? Nezažijú už zajtra sklamanie?“ Určite ho zažijú, neraz ho zažijú a mnohí im aj ublížia, keď im šplechnú do tváre: „Vy katolíci…!“ Zažijú aj sklamanie, ale verím, že to zvládnu, s pomocou Božou a s pomocou blízkych to zvládnu. Veď nato sme ich aj pripravovali, o tom sme im aj otvorene hovorili, keď sme sa úspešno-neúspešne usilovali formovať ich myseľ a srdcia. Zvládnu to a budú šťastní… Toto všetko mi prechádzalo mysľou a srdcom, keď tu do auly vstúpila Jeho Magnificencia, Jeho Spektabilita, a ďalšie Honorability a z našich duchovných detí sa o pár minút stali pani a panie: Magistri.
Nuž milí naši absolventi, ďakujeme Vám za krásne spoločné roky prežité na pôde našej Katolíckej univerzity v Ružomberku. Ďakujeme Vám za všetko a nech Vás Pán žehná a chráni! Ste v našich srdciach. Majte vo svojich srdciach miestečko aj pre nás!
Jozef Žvanda
Foto. Jozef Žvanda