Na púšti rástlo množstvo paliem. Ich sýtozelené listy poskytovali beduínom úkryt pred páľavou dňa. Raz prechádzal okolo jeden chuligán. Vzal zo zeme veľkú skalu a položil ju do koruny najbližšej palmy. Kameň ťažil palmu a bránil jej v bujnom raste. Čoskoro sa ostatné stromy týčili vysoko k nebu, kým táto palma klesala k zemi. A keďže nemohla vzrastať, začala sa tisnúť k zemi.
Jedného dňa narazila koreňmi na prameň čistej vody v hlbinách zeme a ten jej začal prinášať životodarnú vlahu. Vďaka prísunu živín začala aj ona pomaly rásť k nebu. Skala ju veľmi ťažila, no zároveň ju zocelila. Kmeň jej spevnel, korene zhrubli. Raz sa prihnala búrka a polámala vysoké tenké palmy. Náporom vetra a dažďa odolala iba palma so skalou v korune. Zaťažila ju, preto jej víchor neublížil. Palma prijala skalu a tá ju posilnila.
Palma je analógiou zraneného človeka v ťažkej skúške, ktorý sa vo svojom živote borí s neľahkými situáciami. Skala predstavuje problém, či ťažkosť. Niekedy od nás Boh chce, aby sme pokorne prijali tento kríž, ktorý nikdy nie je ťažší ako Ježišovo bremeno. Nedovolí skúšať nás nad naše sily. Všetko, čo nám v živote postavil do cesty nás posilní. Ťažkosti nás zocelia, ako skala v zelenej korune zocelila palmu.
Niekedy má človek pocit, že už viac nevládze, je vyčerpaný, cíti sa slabý ako motýľ vo víchrici a azda aj nemilovaný. Často v zúfalstve hľadá východisko, pýta sa seba, iných aj Boha, ako z problému von. Neraz obviňuje Stvoriteľa, že naňho dopustil určitú ťažkosť. Zranenia vedú k porovnávaniu sa s inými, k pocitom menejcennosti a krivdy. Sme plní hnevu, upadáme do depresie, dlhé roky prežijeme v bolesti. Lenže Boh to tak nechce. „U teba je plnosť milosti, po tvojej pravici večná slasť,“ píše sa v Knihe žalmov.
Sotva človeku napadne, že utrpenie ho má čomusi naučiť. Vždy nás učí. Viac dôverovať Bohu, utiekať sa k nemu a s dôverou piť z jeho krištáľového prameňa. Vidí sa mi, že ľudia naozaj pevnej viery, hlbokej nádeje a vrúcnej lásky prekonali v živote oveľa viac skúšok, ako tí „vlažní“. Bolesť nás posilňuje, no zároveň hrozí, že nám zatvrdí srdcia. Je dôležité, aby sme nezabúdali na nežnosť a láskavosť, aby sme nechávali priestor aj slzám. Plač prečisťuje dušu. Chráni naše srdce pred nezdravou uzavretosťou. Nezlomí nás. Palma z príbehu iste neraz ronila kvapky slanej vody, aj vďaka nim však dokázala rásť napriek bolesti. Prijala skalu a tá ju posilnila.
Daniela Bučková, FF KU