Milí mladí priatelia, možno radi počúvate príhovory o láske, o vzťahoch, no dnes chcem rozprávať o utrpení. Utrpenie sa dotýka aj nás mladých ľudí, máme s ním skúsenosť. Ak sa pýtame, prečo, jediná správna odpoveď znie: pretože existuje zlo, pretože je tu hriech, ktorý je podľa Písma, hlbokou príčinou každého zla.
Ježiš dal do centra svojej pozornosti aj tajomstvo bolesti. Markovo evanjelium je takmer spolovice rozprávaním o Kristovi v spoločnosti chorých, tých, ktorí trpia – a sú medzi nimi aj mladí.
Kto zmapuje dejiny utrpenia človeka? Mladého študenta? Kto vie s akou bolesťou prichádzate z domu na Univerzitu, alebo z Univerzity domov? Kto pochopí vašu bolesť? Ona sa dá vnímať – lebo nás niečo bolí, srdce, duša – ale nedá sa do nej preniknúť. Bolesť je jedna zo záhad ľudského bytia. Vo vzťahu k nej, všetky naše vysvetlenia – i to moje – sú nedostatočné a neprimerané, nikdy nedajú uspokojivú odpoveď. Tajomstvo bolesti je obklopené Božím mlčaním aj vo Svätom Písme, ktoré je ako veľká Kniha o utrpení.
Sv. Písmo nám predstavuje mnoho trpiacich. Stačí spomenúť Jóba – muža bolestí, Tobiáša, Noemi, Rút, Jonáša alebo odvrhnutého bratmi Jozefa. V Novom zákone ich nasledovali veľké postavy svätých, spomeniem Františka Assiského, Ignáca z Loyoly, Teréziu z Lisieux – ponižovanej vo svojom kláštore, nepochopeného spolubratmi Pátra Pia, sestru Zdenku Schellingovú. Dejiny Cirkvi sú súčasťou dejín urpenia.
Vedz, že i ty budeš počuť slovo „Poď za mnou“ nie len vtedy, keď Ježiš utišuje búrku na mori, keď rozmnožuje chlieb, uzdravuje, keď kriesi mŕtvych, ale pozýva ťa „poď za mnou“ i vtedy, keď on „Syn človeka“ nemá kde hlavu skloniť, aj keď ho všetci opustia, vysmejú, aj keď je odsúdený na smrť, pribitý na kríž. Aj vtedy má odvahu ťa pozvať, aby si bol svedkom vykúpenia.
Pamätáte si ako Ježiš povedal: „až budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe“. Predtým Ježiš hovoril v chráme, v synagóge, pri mori, na lodi, na vrchu a teraz s kríža. Kríž sa stal kazateľnicou. Vyzdvihnutie na kríž a slová na kríži, to bola najnádhernejšia a najsilnejšia kázeň. Kázanie s kríža ma silu. Priznám sa na takúto kazateľnicu sa bojím vystúpiť – aj teraz som trochu vyvýšený /dva tri stupienky/ ale vystúpiť tam /na kríž/ a kázať, to sme sa ani neučili. Keď sa s kríža pozriete na obecenstvo, vidíte odtiaľ všetkých a úplne inak. S kríža -trpiaci – sa pozerá na svet inak.
Snáď by som to mal raz skúsiť, ale len trochu Bože, len okamih a potom dolu tu na koberci pri mikrofóne – áno, tak si to väčšinou predstavujem kázanie.
Koľkí nie sú spasení – možno aj mojou vinou – lebo ja som neprial kríž a nebol som ukrižovaný, čiže nebol som „vyzdvihnutý“ – preto som ich ani nepritiahol.
Pozrite sa na kríž. Čo to znamená keď pri kríži stála jeho matka Mária, potom Magdaléna a Ján? Tieto tri osoby to sú tri typy duší. Mária – nevinnosť, Magdaléna – pokánie, a Ján – kňazstvo. Nevinnosť, pokánie a kňazstvo vždy budú stať blízko kríža. Tam je teda aj moje miesto.
Každý tvoj prežitý deň má svoj kríž, to sú tvoje krížové zastavenia. Kristovu krížovú cestu poznáme a postupne spoznávame i svoju. I my stretneme ľudí podobne ako Ježiš, ktorí nás budú pri nesení kríža urážať, ponižovať, ale stretneme aj ľudí typu Šimona, alebo Veroniky, ktorí nám pomôžu. Boh sa o nich postará, prijmime ich pomoc.
Vyhýbať sa krížu za každú cenu, je satanova podstata. Najmä za cenu hriechu. Ak trpíš, vraj si neúspešný, menejcenný. Preto na ukrižovaného Ježiša volali: zostúp s kríža a my ti uveríme. Aj dnes ti Ježišu skôr uverím ak nebudeš mať kríž, ak mi ho nebudeš dávať, ak ho nebudem niesť, ak ma od neho zbavíš. Mám tendenciu uveriť každému, kto ma zbaví kríža, lebo, ak som na kríži zdá sa, že môj Boh – môj osobný Boh, zlyhal. Lenže zostupovať s kríža je ľudské, ostať visieť na ňom je prejavom Božstva.
Uzdravovanie, oslobodenie od kríža nie je podstatou kresťanstva. Pán aj uzdravuje, ale nie vždy. Kým sa neobnoví vesmír, kým nebude „nové nebo a nová zem,“ nenastane úplné uzdravenie. Ježiš všetkých chorých neuzdravil a väzňov nevyslobodil. On nie je len liečiteľ. Sväté písmo nehovorí ako sa utrpenia zbaviť, skôr ako ho prijať.
Správny pohľad na utrpenie je prijať ho, ako „od Otca“. „Azda nemám piť kalich ktorý mi dal môj Otec?“ Teda nie Herodes mu ho dal, nie Pilát, ani on sám, ani ľudia, ale Otec. Kalich dáva Otec. Všetky naše bolesti aj všetky životné skúšky, prehry, prejdú najprv Božími rukami, až potom cez ľudí sa dostanú k nám.
Kríž má zmysel ak sa nesie v slobode vedome a dobrovoľne, vtedy vykupuje, vtedy aj ty si istým spôsobom „vykupiteľ“ lebo aj tvoj hriech bol vykonaný slobodne, vedome a dobrovoľne. Tvoje každodenné utrpenia slobodne prijaté a odovzdané Otcovi, sú najúčinnejšie zo všetkých tvojich apoštolských, či evanjelizačných skutkov.
Je pravdou, že nemôžeš milovať utrpenie, ono zostáva zlom aj po príchode Ježiša Krista, ale môžeš milovať príležitosť, ktorú ti dáva, aby si sa obetoval. Je to príležitosť byť na oltári a vykupovať ako Ježiš. Nie, pozerať sa na hostiu, ale byť hostiou. Ty buď ten „baránok boží“.
Veľkú časť utrpenia si ľudstvo spôsobuje samo. Mnohí trpia nie preto, že by boli potrestaní Bohom, ale pretože ich ranili ľudia. Avšak existuje kategória zla a bolesti, ktorá je mimo akejkoľvek súvislosti s ľudskou zodpovednosťou. Preto ak urobíte z nevedomosti, alebo dokonca vlastnou vinou niečo mylné, nejaký omyl, čo vám spôsobí kríž, veľmi sa neznepokojujte. Spokojne prijmite tajomnú a mocnú Božiu ruku bez toho, aby ste sa triasli, či obviňovali sa. Vtedy spokojne povedzte: Pane, hľa to je jeden z mojich skutkov. S Bohom zažiješ veľa tajomstiev, ale ani jeden omyl – on ti ho nezapočíta ako omyl.
Kríž si nemusíš vytvárať sám, môže byť aj taký – ako pôst – ale často ti kríž dajú ľudia. Ani Ježiš si sám neurobil kríž, ktorý niesol, ľudia mu ho dali – tu máš, tento nes.
Keď sa hovorí, aby si prijal kríž, nemyslí sa tým prijať ho láskou citovou – ktorá prirodzene nemôže prijať kríž. Aj pre rozum je to čosi absurdné. Človek nie je stvorený pre bolesť, to nie je náš konečný cieľ a ani nijakého živého tvora. Kríž prijímame iba vo viere, nadprirodzenou láskou. Prijať kríž nemôže a nedokáže človek „len tak“, s čítania kníh s katechézy, iba ak ti k tomu Boh dá milosť – dar.
Vtedy si v slzách povieš: Prijímam túto situáciu, tento stav, verím, že Boh o ňom vie. Nechápem prečo sa tak stalo, prečo sa takto deje, ale verím, že sa to nevymklo spod Božieho láskavého pohľadu. Verím, že sa utrpením pripodobňujem Ježišovi, áno teraz je i moja duša smutná až na smrť, no verím, že to má zmysel. Zdôrazňujem, iba tomu veríš, nič bližšie nevieš, nechápeš. Tvoje prijatie kríža – ak trpíš bez reptania – neznamená, že už vieš prečo trpíš. Nie, otázka „prečo“ mnoho ráz zostáva ďalej nezodpovedaná. No po každej slze, po každej prebdenej noci, sa staneš silnejším. Viac osobnosťou. Len sa nesmieš ľutovať.
Ešte nikto nezosilnel v blahobytnej atmosfére – v komforte sa nedá dozrieť, zato pokaziť sa dá ľahko. A zase príkoria a poníženia, facky od života a bolesti, sú stupienky, ktorými môžeme vystúpiť do vyšších podlaží svojho vnútra. Pravda, ak sme bez hnevu, bez uzatvorenosti, a dívame sa na život pozitívne.
Ján Zlatoústy tvrdí, že apoštol Peter je viac svätejší preto že bol vo väzení pre Ježiša, než preto, že bol na hore Tábor – v strede Ježišovej slávy. Je viac slávnejší, pretože nosil reťaze na svojich nohách, než preto, že má kľúče vo svojich rukách.
Aj keby som ako krásne hovoril o kríži, viem, že chcete zázrak, aby ste boli zbavení kríža, možno by to aj bol zázrak, ale ak ste ten kríž prijali a na nikoho sa nehneváte, zázrak bude omnoho väčší. Zísť s kríža je ľudské a zostať na ňom je Božské.
Chcem priznať tu pred vami, že i ja skôr vyhľadávam pohodlie, milujeme viac dobrá tohto sveta, bojím sa znevažovania a ponižovania. Slovom, nie som priateľom Ježišovho kríža. Uctievam a chválim Kristov kríž všeobecne pred ľuďmi, pred vami, no potom v živote utekám od neho, ako len môžem.
Ježišu, my všetci zatiaľ sa tvojho kríža bojíme – veď pozri sa na mňa. Ešte som do neho nedorástol. Nedorástla do neho ani Tvoja Cirkev. Len niektorí, tí, čo sa ti veľmi podobali, /ktorých som v úvode spomenul/ čo sme nimi opovrhli – lebo sme ich za ich života nepochopili. Lebo aj ty sám si ako Boh pre mňa nepochopiteľný a priznávam, nepochopiteľný je pre mňa i tvoj kríž a teraz ani neviem, čo je väčšie tajomstvo Ty, či kríž na ktorom si pribitý. Chcem len vyznať /v tejto homílii/: verím, že si ma krížom vykúpil – na viacej sa neodvažujem.
Autor: p. František Kováľ SJ