V tomto týždni pred štvrtou veľkonočnou nedeľou, ktorá nesie aj podtitul Nedeľa Dobrého pastiera, sa v našej Katolíckej cirkvi modlíme za nové kňazské a rehoľné povolania. A tak robím aj ja uvedomujúc si, ako je kňazská služba v dnešnom svete prepotrebná. Modlitba a obeta je nevyhnutná. K týmto vzácnym perlám kresťanského života však patrí aj osobné svedectvo. Práve ono, ak je úprimne žité, dodáva spomínaným perlám ešte krajší lesk. V tejto chvíli sa chcem aj ja na chvíľu podeliť so svojim svedectvom. Prečo som sa vlastne stal kňazom?
Život u nás doma a moje dospievanie
Pochádzam z katolíckej rodiny. Môj otec dlhé roky pôsobil vo farskej rade a pre kňazov v našej farnosti bol pravou rukou. Vyrastal som v čase komunizmu, keď na kresťanských rodičov bol vyvíjaný obrovský tlak, aby svoje deti na náboženstvo nezapísali. Dôvodom mali byť neskoršie problémy a nemožnosť študovať na strednej či vysokej škole. Moji rodičia však v tomto smere mali jasné a na náboženstvo ma zapísali. Rovnako aj mojich súrodencov. Doma sme sa modlievali s rodičmi spolu na kolenách. A modlili sme sa aj vtedy, keď sa rodičia pohádali, alebo si otec niekedy vypil. V tom druhom prípade však modlitba nemala konca. Vtedy mal otec obrovskú chuť na Ruženec a k piatim tajomstvám pridával ďalšie a ďalšie… Aj keď som spolu so súrodencami bol z toho niekedy nervózny, chuť modliť sa som nestratil.
Pravdupovediac v detstve a počas dospievania som o kňazstve neuvažoval. Miništrovať som prestal už vo štvrtej triede Základnej deväťročnej školy. K oltáru som sa s trasúcimi nohami vrátil až o šestnásť rokov neskôr, a to som už držal v ruke vyrozumenie, že som prijatý do Kňazského seminára. Zaujímavé je to, že už od detstva som sa rád modlil, rád som chodil do kostola, a dokonca aj neskôr, keď som už v Košiciach študoval strojarinu, ani vtedy som na Boží chrám nezabudol. Po skončení vysokej školy som nastúpil na vojenčinu do Južných Čiech. Kasárne sme mali hlboko v lese, ďaleko od civilizácie, ale aj tam to bolo podobné. Dokonca aj po prebdenej noci na diskotéke. Musím povedať, že po skončení gymnázia som sa stal „dídžejom“. Niekoľko rokov, víkend čo víkend spolu so starším bratom sme prebrázdili sály a diskotékové kluby na „Vychodze“. Aj vtedy som rád chodil do kostola. Neviem, odkiaľ som túto chuť mal, ale mal som ju.
Tí, ktorí sa stali pre mňa svetlom
V živote som mal šťastie na kňazov a ľudí vôkol seba. Tí, ktorí pôsobili v našej dedine, boli skutočnými osobnosťami. Vážil som si duchovného otca Andreja Slaninku, ktorý ma pokrstil a vychovával. Neraz som od neho dostal aj bitku. Pravda, bolo to vtedy, keď som si to zaslúžil. Ale mal nás všetkých rád. Počas komunizmu pre Kristovo meno presedel dlhé roky v komunistických žalároch. Pamätám si na hodiny náboženstva, keď nám rozprával príbehy zo svojho života, zážitky z neľahkých, ale krásnych rokov svojho kňazstva. Duchovný otec Andrej sa demokracie nedožil. Zomrel štyri roky pred pádom červenej totality. Potom k nám nastúpil iný kňaz, ktorého sme mali rovnako radi a aj on nás. No kameňom úrazu boli naše diskotéky. Tu sme často na seba narážali. Tento kňaz však dokázal úžasne zjednotiť farnosť a počas svojho pôsobenia sa u nás, aj vďaka nemu, diali doslova zázraky. Ako mladý študent som si to nemohol nevšimnúť.
A potom k nám prišiel nový kňaz. Ten dokázal vynikajúco pokračovať v línii svojich predchodcov, dokázal si získať všetkých, no zvlášť nás mladých. A mal pre nás čas. Spolu sme sa modlili, spolu smiali, športovali ale aj vystrájali. Práve vtedy som s pomocou Božou skončil milovanú „strojarinu“. V srdci však boli otázky, otázky a otázky, tisícky nezodpovedaných otázok, každá podobná tej prvej: „Čo ďalej?“ Naozaj som vtedy nevedel, čo vlastne chcem, čo chcem ďalej robiť. V týchto temnotách do môjho života zažiarila kúskom svojho svetla aj naša suseda Anka, kamarátka Nádej, ako som jej vravieval. Anku v dedine mnohí podceňovali. Jej staršia sestra pred rokmi porodila nemanželské dieťa, počaté žiaľ s miestnym kaplánom. Ľudia si niektoré veci pamätajú dlho a rania. Anka však bola krásna duša a už od malička chorľavá potrebovala pomôcť či s uhlím, drevom, elektrinou. Rád som jej pomohol a potom sme sa dlho, predlho rozprávali o duchovných veciach. Pomaly mi svitalo.
Stačí, že sme držiteľmi cieľa…
Neskôr sa v mojom živote udiali ešte mnohé udalosti, vážne aj menej vážne, aby som konečne po dlhom čase mohol vysloviť: „Áno, Pane, chcem byť Tvojim kňazom!“ Pamätám sa dobre na ten deň. V to popoludnie som s radostnou zvesťou pribehol k pánu farárovi a on mi na oplátku zaspieval verš z jednej Hammelovej piesne: „Netreba nám veľa, stačí, že sme držiteľmi cieľa.“ A mal pravdu. Od tejto chvíle som cítil v srdci pokoj, úžasný nadčasový pokoj, ktorý je v mojom srdci, Bohu vďaka, stále, doteraz.
Nuž toto je tajomstvo môjho kňazského povolania. Uvedomujem si, že v týchto slovách som poodhalil iba kúsok. Aj mne sú mnohé veci ešte stále nejasné, rovnako ako aj iným kňazom v ich kňazstve. V týchto slovách som však cítil potrebu vyrozprávať príbeh svojho kňazstva, aby som ďakoval za to Bohu a všetkým, ktorí mi moje kňazstvo vymodlili a ku kňazstvu aj pomohli. Zároveň je to aj čiastočné splatenie dlhu. Hádam tento môj krátky príbeh niekoho osloví, hádam mu pomôže zorientovať sa, hádam sa v ňom prebudí čosi nové, čo možno časom prerastie v kňazské či rehoľné povolanie.
Za všetko buď Bože chválený a zvelebený naveky. Vďaka.