Dňa 7.3.2017 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Božie volanie a odpoveď človeka. Hosťami otca Róberta boli tentokrát štyria dominikáni z Košíc: br. Alan Ján Dely OP, br. Samuel Peter Lovás OP, s. Daniela Monika Promčáková OP a s. Adriána Anna Medvecká OP. Prednáška sa uskutočnila pri príležitosti osemsto ročného jubilea založenia rehole dominikánov, v súvislosti s ktorým sa košickí dominikáni rozhodli navštíviť viacero slovenských univerzitných pastoračných centier.
Dejiny dominikánov v skratke
Hoci hlavné slovo dostala sr. Daniela, ktorá k nám prehovorila na tému Božieho povolania, k mikrofónu sa postupne dostali všetci hostia, aby nám porozprávali svoje životné príbehy a objasnili, aká bola ich cesta k povolaniu do zasväteného života. Na začiatku prednášky nás hostia v krátkosti uviedli do histórie vzniku dominikánskej rehole. Jej založenie sa datuje do roku 1216 a jej zakladateľ sv. Dominik kládol dôraz hlavne na odstránenie duchovnej chudoby a na vzdelanie. Na rozdiel od stredovekých reholí, Dominik sa so svojimi bratmi usídlil v meste, posiela ich na štúdiá a vyzýval ich k tomu, aby svoje skúsenosti získané pri modlitbe a štúdiu odovzdávali ďalej.
Vzťah človeka a Boha je vzťahom lásky
Sr. Daniela na začiatku svojho príhovoru zdôraznila, že vzťah človeka a Boha je vzťahom lásky. Na svet prichádzame preto, lebo sme milovaní Bohom, a to aj vtedy, ak nie sme milovaní svojimi rodičmi. Boh nám svoju lásku prejavuje neustále a mnohými spôsobmi: často sú to povznášajúce chvíle, keď sa pozeráme na novorodenca, keď vnímame krásu prírody, alebo keď prežívame úspech. A Boh chce, aby sme ho tiež milovali. Ale čo z toho, ak Božiu lásku necítime? Krstom sme sa stali Božími deťmi, ale niekedy o tom ani nevieme a náš vzťah k Bohu je čisto formálny. Na Slovensku je čoraz viac tzv. tradičných kresťanov, ktorí žijú tak, akoby Boh neexistoval, akoby stačilo len dodržiavať súbor pravidiel a prikázaní. Ale to nie je vzťah. Kresťanstvo od nás vyžaduje, aby sme boli svedkami Ježiša Krista, ale práve v tejto oblasti sú rezervy v rodinách, v školách, aj v samotnej Cirkvi. Keďže nám chýba skúsenosť s Bohom (skúsenosť modlitby, ale aj poznanie), Boh je pre nás vzdialenou bytosťou. Máme rám, ale chýba nám obraz.
Vernosť Boha v pláne záchrany človeka
Napriek tomu, že Boha odmietame, on ostáva verný svojmu plánu. Hriech medzi Bohom a človekom vytvára priepasť a čím je hriech väčší, tým viac sa od Boha vzďaľujeme a priepasť sa prehlbuje. Ale Boh chce človeka priviesť späť, berie na seba ľudské telo a zomiera za nás. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Musíme uveriť tomu, že sme milovaní, a že Boh je milosrdný. To je to, k čomu nás Boh pozýva, keď sa pozeráme na kríž. Ak nechápeme gesto Ježišovej smrti na kríži, tak nijaké väčšie gesto už nepochopíme. Boh sa nám prihovára cez rôzne podnety, ale najviac cez kríž.
Sme pozvaní poznávať podnety od Boha
Nie každý z nás má možnosť Boha zažiť priamo alebo počuť Ježišov hlas. Ale každý z nás musí mať otvorené oči (a zapojiť svoj intelekt aj srdce), aby sme boli vnímaví na Božie podnety. Volanie Boha nie je niečo, čo sa k nám dostane ako povolávací rozkaz, ale človek podnety od Boha musí každý deň spoznávať a prehlbovať. Dôležité je, aby sme vzťah s Bohom neprežívali len vo vnútri, ale aby sa odzrkadlil aj medzi ostatnými. Možnosti povolania sú rôzne: život v manželstve, v kňazstve, v sekulárnych inštitútoch, ale aj v živote bez záväzkov. Ak človek žije vo vzťahu s Bohom a vo vzťahu s inými a nie je uzavretý vo svojom egoizme, jeho život je naplnený. Je teda dôležité poznať seba, veľa študovať a prichádzať na to, ako môžeme dávať ďalej, čo do nás vložil Boh.
Kroky pri rozpoznávaní povolania
Záverečnú časť prednášky tvorili svedectvá jednotlivých hostí, ktorí nám odovzdali cenné skúsenosti zo svojej cesty k zasvätenému životu. U niekoho zavážila formácia v spoločenstve kresťanskej mládeže alebo kontakt so zasvätenými osobami, u niekoho sa túžba po zasvätenom živote vyvinula až po rozchode. Ale každý, kto nad svojím povolaním ešte stále tápa, môže si vziať k srdcu rady tých, ktorí v tom už majú jasno: Buďme otvorení pre ponuky od Boha. Cesta k povolaniu je pre každého jedinečná: u niekoho trvá pár mesiacov, u iného pár rokov, nedá sa to však rozpoznať bez modlitby. Vzťah s Bohom nepotrebujeme len v zasvätenom živote, ale aj v manželstve a na ostatných životných cestách. Viera v Boha je to najcennejšie, čo môžeme mať. Neočakávajme, že naše rozhodnutie najbližší vždy pochopia: niekedy nezaškodí ani konfrontácia s pochybnosťami iných. Povolanie je ako výstup na vysokú horu a je to výstup po malých krokoch. Dôležitá je však odvaha urobiť rozhodnutie a urobiť krok do prázdna, aj keď nevieme, čo nás čaká za najbližšou zákrutou.
Slavomíra Matlová