Veľký pôst – obdobie, ktoré teraz v liturgickom kalendári prežívame. Od Popolcovej stredy prešiel už nejaký ten deň a my sa môžeme pomaly pozrieť na to, ako sme tento zatiaľ uplynulý čas pôstu prežili.
Slovo ,,pôst“ nám možno neznie práve najpríjemnejšie. Alebo nám trochu naháňa i strach. Každý z nás by, prirodzene, najradšej utiekol pred tým, čo je ťažké, nepríjemné, pred ,,umieraním“ samému sebe. Je to síce náročné, ale veľmi potrebné, ak chceme rásť. O čom pôst vlastne je?
Je ,,iba“ o zriekaní sa jedenia mäsa, sladkostí, pozerania TV či o odriekaní facebooku? Nie! Sú to, samozrejme, dobré a potrebné predsavzatia, ale ak by sme pôst videli iba v tomto, osožilo by to nám i ľuďom, s ktorými sa stretávame? V pôste ide však o niečo hlbšie. Pôst nie je len o prázdnom žalúdku, je predovšetkým o našom srdci. Prázdny žalúdok nás nemá viesť k prázdnemu srdcu. Práve naopak. To, že sa zriekame rôznych vecí, nás má viesť k napĺňaniu nášho srdca inými, vyššími hodnotami. Nebojme sa strácať, pretože iba vtedy, keď sa vyprázdnime, nás Boh môže naplniť.
Boh nám predovšetkým v tomto čase ešte hlasnejšie pripomína: ,,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.“ (Mt 3,3) Vypracme zo srdca preto všetko nepotrebné, všetko to, čo nám bráni ísť za Kristom. Všetky naše pôstne predsavzatia by mali smerovať k jedinému cieľu – k Bohu. To, čoho sa zriekame, tak práve to, by nás malo privádzať čoraz bližšie a bližšie k Nemu. Je tomu naozaj tak? Nenaložili sme si toho na plecia viac ako znesieme? Ak áno, vtedy bude výsledok opačný. Budeme zahrabaní len v sebe samom, vo svojej vlastnej slabosti a Bohu i ľuďom sa budeme vzďaľovať.
Zmysel pôstu je predovšetkým v obetovaní seba, svojho času, v ústretovosti a láske k druhému človeku. Zrieknúť sa mäsa či sladkostí je pre väčšinu z nás jednoduchšie ako zrieknúť sa svojho egoizmu či nášho času pre druhého človeka. Ale o tomto práve pôst je. Nájsť si viac času pre Boha i pre blížneho. Byť otvorený a pozorný k ľuďom, s ktorými sa dennodenne stretávame. Chodiť s otvorenými očami a počúvajúcim srdcom, aby sme vedeli dať svoj čas blížnym, učili sa milovať i odpúšťať tým, ktorí sa k nám nesprávajú milo a pod. Že je to ťažké? Ťažké áno, ale nemožné nie. Sám Ježiš nám ide príkladom. I Božie slovo nás v tomto pôstnom období každodenne v liturgických čítaniach povzbudzuje k službe blížnym (Mt 25,40), k vytrvalej modlitbe (Mt 6,6), k neustálemu odpusteniu (Lk 6,37), teda k dvom najdôležitejším prikázaniam – k láske k Bohu a k blížnym (Mk 12,29-31).
A ako to prakticky zaviesť do našich životov? Jednoducho. Požičiam si na to slová blahoslavenej Matky Terezy: ,,Robme malé veci s veľkou láskou.“ Tento citát vyjadruje to, k čomu je každý z nás povolaný. K službe iným, teda k láske. Nemusíme, dokonca ani možno nevieme robiť veľké skutky, ale tým, že malé skutky robíme s láskou, to ich robí väčšími a nezabudnuteľnými. S ochotou vypočuť smutnú kamarátku, vyniesť smeti, zahrať sa s mladším súrodencom, uvariť mame čaj a množstvo podobných nepatrných skutkov môže nadobudnúť inú hodnotu, keď ich robíme s láskou a nie so šomraním.
Otvorme teda naše srdcia Bohu, aby ich mohol v tomto milostivom čase premieňať a nebojme sa milovať druhých ľudí, pretože milovať je možné. Boha láska k nám doviedla až na kríž. A čo sme my ochotní urobiť z lásky k Nemu? Nemusíme ísť na kríž, stačí keď sa od Neho budeme učiť láske.
Študentka Ivana Gabrišová