Ktože by z nás nezaplakal,
keby videl, bolesť aká je v jej srdci nevinnom?
Kto by nebol rozžialený,
pozorujúc bolesť ženy, ako trpí so Synom?
Mučeníctvo Panny Márie, keď videla umierať svojho milovaného Syna, môže nám priblížiť príbeh inej ženy zo Starého zákona, ktorej synovi hrozila smrť hladom a smädom a to Agar: „Poodišla a sadla si obďaleč, lebo si vravela: Nemôžem sa pozerať na smrť dieťaťa. Tak sedela obďaleč a nahlas plakala“ (Gn 21, 15 – 16). Panna Mária urobila opak: priblížila sa ku krížu a tri hodiny zostala pri ňom, kým jej Syn neumrel. Je znakom veľkej duševnej sily Panny Márie, že sa držala priamo na nohách pri tak dotýranom, potupenom, zomierajúcom Synovi. Ako to dokázala?
Nad jej bolesťou úplne prevláda podrobenie sa a odovzdanosť vôli Otca i Syna: chce to, čo oni. Svoje „Áno“ Božej vôli pri zvestovaní je tak bezvýhradné a úplné, že ho opakuje stále i teraz, v čase najväčšej bolesti, akú len môže matka zažiť.
Pod krížom vidí a počuje nesmierne muky Pána Ježiša, krutosť mučiteľov, to, že bol obklopený samými nepriateľmi, kým jeho najbližší sa rozutekali, počuje výsmech, rúhanie i slová odpustenia Pána Ježiša. Posledné slová, ktoré povedal svojej matke, boli: „Žena, hľa, tvoj syn!“ I teraz hovorí Panna Mária „áno“ jeho vôli. Prijíma Jána a v ňom každého človeka za svoje dieťa. Každého, lebo jej milovaný Syn zomrel za každého.
Evanjeliá nehovoria o žiadnych slovách Panny Márie pod krížom. Máriine ústa mlčali, ale jej srdce hlasno hovorilo. Pretože bola úplne zjednotená s Božou vôľou a ňou je záchrana človeka aj za takú veľkú cenu, akou je bolestná a potupná smrť a všetka krv Pána Ježiša, iste obetovala život svojho Syna a s ním i seba za našu spásu, aby sme sa my narodili pre nadprirodzený život milosti a potom pre večný život v nebi. Veľmi túži po záchrane všetkých svojich detí, veď práve láska z nej robí matku nás všetkých. V nesmiernych bolestiach pod krížom jej mohlo byť na útechu len to, že nie sú zbytočné, ale slúžia na úžitok jej ďalším deťom, lebo sú nimi znovuzrodení pre nový život s Bohom.
To, že Panna Mária naozaj prijala svoje poslanie matky všetkých ľudí, vidíme v jej starostlivosti o nás i v súčasnej dobe, stále nám ukazuje cestu a pomáha nám prísť k Ježišovi. Ako jej leží na srdci náš osud, najmä večnosť, ukazujú napríklad fatimské zjavenia, keď ukázala trom deťom peklo a prosila ich pritom, aby sa modlili a prinášali obety za hriešnikov, aby mohli byť zachránení i hriešnici… veď aj oni majú cenu života a krvi jej milovaného Ježiša.
Zomierajúci Boží Syn na kríži a pri ňom jeho i naša Matka nám ukazujú, že utrpenie prijaté s vierou a láskou má veľký zmysel – pomáha k spáse vlastnej i iných. V žiadnom utrpení nie sme sami. Tak ako Mária stála pri Ježišovom kríži, je ako milujúca mama pri nás v každom utrpení, psychickom i fyzickom. Ona nesie každé utrpenie s nami, rozumie nám, má súcit, chráni, pomáha, aby nás utrpenie nezlomilo, ale priblížilo nás k Bohu. „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ – ako to vidíme na živote Pána Ježiša i mnohých svätých, ktorí po životných skúškach a utrpeniach dosiahli nebo, šťastné spoločenstvo s Bohom, ktorý im „zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti, žiaľu, náreku ani bolesti“, lebo pravdivý a verný Boh „robí všetko nové“ tým, ktorí zvíťazia nad hriechom, nenávisťou a zlom každého druhu. ( Zjv 21, 3 – 7).
S. Margita, PFKU