V dňoch 17. – 18.9.2018 Katolícku univerzitu navštívil otec biskup Ludvik Minde. Tento vzácny hosť k nám zavítal až z africkej Tanzánie, kde ako biskup pôsobí v diecéze Kahama. Otec biskup sa stretol s vedením Katolíckej univerzity, vystúpil ako hosť na študentskej svätej omši, kde študentov vyzval k misionárskej a charitatívnej činnosti a našťastie neobišiel ani naše Univerzitné pastoračné centrum. Tu sme dostali príležitosť na kratučký rozhovor, počas ktorého sme stihli načrtnúť to základné, čo ma zaujímalo v súvislosti s jeho pôsobením v Tanzánii.
Dozvedela som sa, že otec biskup má za sebou 32 rokov kňazstva, a že jeho cesta ku kňazskému povolaniu bola relatívne priama – jednoducho si postupne začal uvedomovať Boží hlas, a tak ho nasledoval. Dozvedela som sa tiež o jedinej katolíckej univerzite v Tanzánii, aj o tom, že sa tu na základných aj stredných školách pravidelne vyučuje náboženstvo, hoci nie len to kresťanské. Aj napriek spolužitiu katolíkov s inými náboženskými skupinami, nie sú medzi nimi vzájomné konflikty a vôbec, byť katolíkom v Afrike je rovnako ťažké ako hocikde inde, pretože je to záväzok a výzva žiť a obhájiť si svoju vieru, čo si vyžaduje úsilie a obetu. A tak som kládla otázky ďalej, predsa len, naozaj je to v exotickej Tanzánii také jednoduché?
Viem o Vás, že ste Európu už v minulosti navštívili. Badáte nejaké rozdiely medzi európskymi a africkými katolíkmi?
Určite áno. Africká Katolícka cirkev je stále mladá, naopak, v Európe existuje už odpradávna. Naši kresťania-katolíci sú tak povediac „stále mladí“ vo svojej viere a neustále zápasia, aby dokázali byť verný svojmu kresťanskému presvedčeniu. Aj Európania sa snažia a stále je medzi nimi veľká skupina aktívne veriacich, no pribúdajú aj tí, ktorí o vieru nemajú záujem. Afrika je Bohom požehnaná práve skrze svoju “mladosť vo viere“, práve preto, lebo sme iba v začiatkoch, preto prosíme Boha, aby nám dal svoje milosti, a aby sme dokázali pokračovať v zápase o živú vieru. Zároveň sa však modlíme aj za Európanov, aby aj tá aktívna skupina veriacich svoj zápas o vieru vybojovala, ale aby pozývali aj iných kresťanov, ktorí sa cítia unavení, aby sa k svojej viere navrátili. Práve toto nazývame novou evanjelizáciou, ktorá funguje rovnako na oboch kontinentoch, aj keď v Európe je potrebná o čosi viac, no práve preto si musíme navzájom pomáhať.
V dnešnej Európe zaznamenávame veľkú krízu rodiny, pretože sme svedkami javov ako gender ideológia či rozvodovosť. Pociťujete takúto krízu aj vo svojej vlasti?
Samozrejme, aj v Afrike máme rodinné problémy, ale je to iné. Čo je dôležité, ľudia tu stále prechovávajú rešpekt voči manželskému životu. Aj tu logicky prebieha zápas a z času na čas sa staneme svedkami negatívnych javov, ale vďaka Bohu, obraz manželského života je tu vo veľkej miere zachovaný vo svojej tradičnej podobe.
Aká je tu pozícia ženy v rodine?
Dobrá, žena je tu plnohodnotným členom rodiny a prechovávame voči nej úctu. V rámci rodinného života sú ženy pomerne aktívne, starajú sa o deti, niektoré pracujú na farmách, niektoré dokonca vykonávajú menšiu podnikateľskú činnosť, ako je predaj ovocia na trhu.
Máte vo vašej diecéze nejaké špeciálne pastoračné aktivity zamerané na rodiny?
Existujú tu ženské spolky, ktoré spolu organizujú rôzne aktivity či projekty zamerané na podporu rodín. V našej diecéze sa organizujú aj semináre a kongresy pre katolícke ženy, za ktorými stojí napr. Asociácia katolíckych žien.
Existuje u Vás aj niečo ako predmanželská príprava?
Áno, organizuje sa veľa seminárov a duchovných cvičení pre mladých ľudí. Máme tu povinné predmanželské kurzy, ktoré je potrebné absolvovať niekoľko mesiacov pred svadbou. Na týchto kurzoch majú mladí ľudia možnosť stretnúť sa napríklad so staršími manželmi, aby sa mohli zdieľať o tom, čo to vlastne znamená žiť v manželstve, ako sa majú v konkrétnych situáciách zachovať a podobne.
Čo považujete za najväčšie výzvy Vášho kňazského pôsobenia?
V mnohých oblastiach mojej diecézy je stále veľká chudoba. Problémom je aj nedostatok vody. Našim deťom chýba vzdelanie, pretože vzdelávacích centier máme veľmi málo. Potrebovali by sme vybudovať nové škôlky, základné a stredné školy a samozrejme, univerzity. Osobitnou kapitolou je zdravotná starostlivosť. A potom, cirkevné spoločenstvo v našej diecéze je na jednej strane len v začiatkoch, ale zároveň je veľmi početné a neustále sa rozrastá. Potrebovali by sme vybudovať kostoly vo farnostiach, fary, kláštory pre rehoľné sestry. Nič z toho však nie je jednoduché, preto aj tu u vás využívam príležitosť, aby som pozval ľudí k modlitbe, ale zároveň k materiálnej podpore, hlavne v oblasti budovania škôl a kliník pre obyvateľstvo na vidieku.
Čo Vám pri všetkých ťažkostiach robí najväčšiu radosť?
Najväčšou radosťou je predsa chváliť samotného Ježiša. Toho, ktorého stretávame cez Písmo a slávenie sviatostí, hlavne sviatosti zmierenia a sviatosti oltárnej. A potom, vo svojej diecéze neustále stretávam toľko ľudí, deti, mladých aj starých, dokonca chorých a všetci sú plní radosti! A každý deň vzdávam Bohu chválu za svoje kňazské povolanie.
Text: Slavomíra Matlová
Foto: Anton Kulan