Kráľovský úradník mu hovoril: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili že jeho dieťa žije. (Jn 4, 43-54)
V roku 1995 vyšla v slovenskom jazyku v nakladateľstve Nové mesto kniha Prekročiť prah nádeje, ktorú napísal sv. Ján Pavol II. Táto kniha sa pôvodne ani nemala zrodiť, skôr išlo o projekt televíznej talk-show. V nej mal na otázky talianskeho žurnalistu Vittoria Messoriho odpovedať vtedajší pápež sv. Ján Pavol II. TV relácia sa však pre úraz Svätého Otca neuskutočnila, ten však reagoval na otázky písomne. Spomedzi mnohých otázok tam bola aj táto: „Keď vychádzame zo štatistických výhľadov, práve okolo roku dvetisíc by moslimovia mali svojim počtom prevýšiť katolíkov. Počas apoštolských ciest vo svete prichádzate do krajín, kde veriaci v Krista a osobitne katolíci sú malou, neraz ubúdajúcou menšinou. Svätý Otče, aké máte pocity, keď to vidíte, a to po dvadsiatich storočiach evanjelizácie? Aký záhadný Boží plán v tom badáte?“ Ako reaguje sv. Ján Pavol II.?
„Nijaká štatistika, ktorá chce kvantitatívne predstaviť vieru, napríklad cez účasť na náboženských obradoch, nevystihne jadro problému. Tu iba čísla nepostačujú. Vaša otázka stavia problém takto: spočítajme, koľko je vo svete moslimov alebo hinduistov, spočítajme, koľko je katolíkov, a budeme mať odpoveď na otázku, ktoré náboženstvo je vo väčšine, ktoré má pred sebou budúcnosť a ktoré sa javí, že patrí iba minulosti alebo sa systematicky rozkladá a upadá. Ježiš ide dokonca ďalej, keď sa pýta: ,Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?´ (Lk 18, 8) Na inom mieste však Ježiš dodáva: ,Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať mu kráľovstvo´ (Lk 12, 32). Týmito slovami Kristus najlepšie odpovedá na problémy, ktoré nás možno môžu trápiť. Zároveň slová o maličkom stáde poukazujú na hlboko realistický postoj, ktorý mal Ježiš, keď pripravoval svojich apoštolov. Nepripravoval ich na ľahké úspechy. Rozprával jasne, rozprával o prenasledovaniach, ktoré čakali jeho vyznávačov. Zároveň budoval istotu viery. Otcovi sa zapáčilo dať Kráľovstvo tým dvanástim mužom z Galiley a prostredníctvom nich celému svetu. Evanjelium nie je prísľubom ľahkých úspechov. Kladie nároky. A zároveň je veľkým prísľubom: prísľubom večného života pre človeka. Sľubuje človeku ohrozenému mnohými porážkami víťazstvo skrze vieru.“
„Evanjelium obsahuje základný paradox: aby človek našiel život, musí ho stratiť, aby sa narodil, musí zomrieť, aby bol spasený, musí vziať na seba kríž. Toto je podstatná pravda evanjelia, ktorá vždy a všade bude narážať na protesty človeka. Evanjelium bude vždy a všade výzvou pre ľudskú slabosť. Ale práve v tomto spočíva všetka jeho sila. Človek vo svojom podvedomí azda očakáva nejakú výzvu, naozaj v sebe cíti potrebu prekonávať seba samého. Iba keď prekoná seba samého, je naozaj človek, povedal kedysi Blaise Pascal.“
V dnešnom evanjeliovom úryvku sa nám dostáva pred očí istý kráľovský úradník, ktorý prišiel za Ježišom, aby ho poprosil o pomoc. Priznať sa k Ježišovi, poprosiť ho o pomoc pre chorého syna a uveriť Ježišovým slovám pre neho nebolo ľahké a znamenalo ohrozenie jeho existencie a postavenia. Ale úradník prekonal seba samého. Láska k synovi ho viedla, aby prekonal seba samého a aby napriek možným nebezpečenstvám, Ježišovi uveril. Keď mu prišli sluhovia oproti so správou, že jeho syn žije zistil, že synovi sa uľavilo vo chvíli, keď práve hovoril s Ježišom.
Táto viera kráľovského úradníka je aj pre nás uistením o istote viery. KKC v bode 157 vraví, že viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať: Isteže, zjavené pravdy sa môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej skúsenosti nejasné, ale „istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je väčšia ako tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu“.
V sobotu sme navštívili Múzeum bývalého koncentračného tábora v poľskom meste Osvienčim, kde zahynulo viac ako 1.300.000 nevinných ľudí, vo väčšine prípadov židov. Na jednej z fotografii, ktorú zhotovil nacistický fotograf, sú zachytené ženy a malé deti, ktoré práve dorazili nákladným vlakom do koncentračného tábora Brezinka a ani netušia, že už kráčajú na smrť. Uprostred fotografie možno vidieť mladú mamu so svojimi šiestimi deťmi. Tri deti sú v jej tesnej blízkosti, tri deti kráčajú pred ňou. Sú to vlastne tri malé deti, chlapček asi šesťročný vedie za ruky svojich dvoch mladších súrodencov a dáva pozor, aby sa nepotkli a neublížili si. Aj keď tento chlapček so svojimi súrodencami a so svojou mamou už o pár minút zomrie, predsa aj v tejto veľmi ťažkej situácii neprestáva slúžiť a pomáhať svojim ešte mladším súrodencom. A tak on sa stáva skutočným víťazom, nie tí mocní, ktorí ho zabijú, tí to na celej čiare prehrávajú, víťazom je tu niekto iný.
Aj na nás môžu doliehať rôzne ťažkosti a problémy. Môže na nás doliehať ťažkosť pocitu osamelosti, osamelosti vo viere. Môže na nás doliehať pocit, akoby to s našim Bohom, s našou vierou, s našou katolíckou Cirkvou išlo dolu vodou, že už je nás len fakt máličko a mnohí ostatní sa od Boha vzdialili, že Boh to navždy u nich prehral. V skutočnosti ozajstným víťazom je Boh, náš Trojjediný Boh, ktorý dovolí, aby sme sa od neho vzdialili, niekedy možno aj na veľmi dlho. On nás však bude čakať, bude na nás čakať ako otec na márnotratného syna, ako Ježiš v dnešnom úryvku na kráľovského úradníka, aby sme mu uverili, aby sme uverili, že viera je istejšia ako všetky istoty na celej zemi spolu, lebo my veríme v Boh, ktorý nemôže klamať. Tento Boh niekedy dovolí, aby sa naša viera otriasla, aby sa pôda pod našimi nohami zatriasla, aby však nakoniec povedal: „Neboj sa maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať mu kráľovstvo.“ Na tomto malom stáde bude budovať niečo nové, tak ako to počujeme aj v dnešnom prvom čítaní: Toto hovorí Pán: „Hľa, ja tvorím nové nebo a novú zem, na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu; tešiť sa budú a večne jasať nad tými, ktoré ja stvorím. Lebo ja urobím z Jeruzalema mesto plesania a z jeho obyvateľov ľud radosti. A budem plesať nad Jeruzalemom, tešiť sa budem zo svojho ľudu; už tam nebude počuť plač ani bolestné volanie. Nebude tam dieťa, čo žije len niekoľko dní, ani starec, ktorý nedoplní svoj vek, lebo najmladší zomrie ako storočný, a kto sa nedožije sto rokov, bude prekliaty. Budú stavať domy a bývať v nich budú sadiť vinice a jesť ich ovocie“ (Iz 65, 17-21).
Neboj sa maličké stádo…
Text a foto: Jozef Žvanda