Bola noc. Za oknom mrzlo a snežilo, kto by povedal, že aj uprostred chladnej noci sa dejú vznešené veci? V noci sa rodí Boh, vychádza hviezda, človek sníva, všetko spí, a predsa sa deje niečo významné.
V kaplnke sestier Satmárok V Ružomberku v tú noc pršalo. Áno, pršalo. Z neba padal dážď ruží, Božie milosti vyprosené svätou Terezkou z Lisieux. Pred očami mám príbeh lásky Boha a človeka. Na oltári Pán Ježiš V Eucharistii a vedľa neho jeho malá nevesta – sv. Terezka, obsypaná ružami a modlitbami mnohých, ktorí si prišli uctiť jej relikvie a poprosiť o orodovanie. Jej jemný úsmev má v sebe odraz neba, odraz Boha, milujúceho a nežného. Poznáme, že ľahšie sa prosí o pomoc niekoho, kto má v sebe iskru živého Boha a ona ju mala a teraz môže plniť to, čo vždy chcela – robiť dobro na zemi. Môže jej niečo jej sladký Ženích odoprieť, keď mu obetovala celý život a plnila iba jeho vôľu? Môže jej povedať “nie”, keď mu ona povedala navždy “áno”? Zrazu sa mi všetko zdá také jednoduché a jasné: láska je všetko. Láska riadi chod neba, láska motivuje srdce Boha, láska robí duše priezračné, láska ich leští, aby sa v nich Boh uvidel.
Svätá Terezka chcela byť pred svetom nepoznaná a pozná ju celý svet. Bola tak detská a pritom tak zrelá, bola veselá a pritom nábožná. Vedela kým je, vedela, že je v Božom náručí. Našla novú cestu k Bohu do neba, malú cestu, na ktorej sa človek musí zmenšovať, aby sa zmestil do Božieho náručia. Túto potrebu malosti vysvetľuje slovami: „Nemusím kráčať do neba po namáhavom schodisku dokonalosti. Výťah, ktorý ma vynesie do neba sú tvoje ruky, Ježišu.“ Neznepokojuje sa svojimi pádmi, pretože vo svojej autobiografii píše: „Dieťa často padá, ale je príliš malé na to, aby si ublížilo.“ Takých si Boh vyberá a tým často prekvapuje. Z dievčaťa, ktoré ako pätnásťročné vstupuje do kláštora sa stáva Učiteľka Cirkvi. Nikdy nenapísala žiadne významné teologické dielo, nevyštudovala vysokú školu, nemala doktorát, nebola síce vzdelaná, ale bola múdra a túto múdrosť mala od Boha. Čerpala ju zo Svätého písma, v ktorom hľadala odpovede. Vedela, že skutočná múdrosť sa získava na kolenách, v modlitbe, v hľadaní odpovedí, v pokore a Boh jej odpovedal. Hľadanie povolania, hľadanie zmyslu života opísala vo svojej autobiografii Dejiny duše – kde opisuje cestu k jej výroku: „Mojim povolaním je láska.“ Tam sa dočítame, že jej život nebol len sladkým prežívaním Božej prítomnosti, ale že niekedy pripomínal aj boj o nebeské kráľovstvo. Aj počas temných nocí všetku dôveru vkladala do svojho milovaného Ježiša.
Na orodovanie svätej Terezky si vyprosme od Pána zrelú detinskú dôveru. Vyprosme si múdrosť. Boží pohľad. Jednoduchosť. Buďme ako deti, ktoré sú celkom závislé na svojom Otcovi, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo. Nech nás On drží pevne za ruku, lebo keby sme sa Ho držali my, mohli by sme sa kedykoľvek pustiť.
Je skoré ráno. Kráčam z kláštora sestier Satmárok. Od Sviatostného Pána Ježiša a od svätej Terezky naspať k povinnostiam. Mrzne a ľadové vločky sa mihotajú vo svetle lámp. Pod nohami mi vŕzga Terezkin obľúbený sneh. Je mi blízka viac ako kedykoľvek pred tým…
Darka Obušeková, PF KU