Taliansky autor Bruno Ferrero zachytáva nasledujúci krátky rozhovor. Mladá žena krútiac taškou v ruke hovorí svojej priateľke: „Myslím, že môj manžel dokáže byť aj nežný a vie povedať aj pekné slovo. K nášmu psovi sa tak správa!“
Každý človek potrebuje na svoju adresu počuť dobré slovo, slovo povzbudenia. Ak dokážeme oceniť snahu človeka, tento človek bude rásť. Ak rodiča dokážu pre svoje deti vytvoriť prostredie prijatia, lásky a pochopenia, tieto deti budú pozitívne rásť. Ak naopak bude v rodine zaznievať iba hádka, nadávka a hnev, ak sa deťom nedostane povzbudenia, to môže v nich zanechať negatívne stopy na celý ich život. Rovnaké škody môže človeku spôsobiť aj tzv. opičia láska, nekritická láska, ktorá zatvára oči tam, kde treba mať oči otvorené, opičia láska, ktorá mlčí tam, kde treba hovoriť. Aj preto Ježiš varuje: „Beda, ak vás budú všetci chváliť… (Lk 6, 26)!“ On dopredu vedel, ako rýchlo sa: „Hosanna!“ zmení na: „Ukrižuj ho!“
Preto má veľký význam, ak dokážeme človeka nesebecky milovať. V realite života to znamená, že ho dokážeme pochváliť a oceniť jeho snahu, ale znamená to aj to, že na jeho adresu, ak je to potrebné, z našich úst zaznie aj konštruktívna kritika. Znamená to aj, že konštruktívnu kritiku vieme aj prijať a nechápeme ju, ako útok na svoju osobu. A potrebné je povedať ešte jednu vec: Je veľmi dôležité vedieť správne rozlišovať a dokázať rozlíšiť medzi konštruktívnou a deštruktívnou kritikou.
Aj preto je potrebné položiť si niekoľko otázok: Dokážeme úprimne pochváliť, oceniť človeka? Vieme ho aj napomenúť? Hovoríme tam, kde je potrebné hovoriť a mlčíme tam, kde je potrebné mlčať? Dokážeme prijať aj kritiku?
A na záver ešte jedna: Jej manžel je fakt nežný, však?
Jozef Žvanda
Foto: Internet