Drahí bratia kňazi, moji najdrahší študenti!
Dnes je pred nás vo Svätom Písme postavená veľmi zaujímavá otázka. Pravda, vo Svätom Písme je mnoho otázok. Ale tá jedna, ktorú mám na mysli, je naozaj veľmi zaujímavá a korešponduje s Rokom viery, ktorý bol vyhlásený pápežom Benediktom XVI. Tá otázka znie: Nájde Syn Človeka vieru na zemi, v ten posledný deň, keď po druhý krát príde? Nič iné nebude hľadať, len našu vieru.
A aká to má byť vlastne viera? Niekto si povie – veď som predsa veril celý život. Určite tomu tak je. No bola to tá skutočná viera, ktorú mali apoštoli? Pravdou je, že aj im do istého času chýbala viera, ktorá by bola zároveň dôverou a nie len filozofickým rozjímaním a debatovaním. Keď totiž apoštoli boli s Pánom Ježišom na lodi a strhla sa búrka, veľmi sa báli a vyčítali Ježišovi – je ti to jedno, že hynieme? Možno v sebe mali vieru, možno aj hlbokú, ale chýbala im dôvera, vďaka ktorej by pochopili, že hoci sa ich loď už potápala, časom by sa opäť ocitla na vode, pretože bol s nimi Pán Ježiš.
Vezmime si napríklad vieru Svätého Pavla. Ten v momente, keď spadol z koňa, prestal veriť v se ba a vo svoje vlastné možnosti a zrodila sa v ňom viera v Krista a dôvera, vďaka ktorej sa stal apoštolom národov. A svätý Peter, ten mal svoju vlastnú predstavu o sebe a bol veľmi hrdý. Zaryte tvrdil, , že hoci by všetci Ježiša zapreli, on ho nikdy nezaprie. A spadol. Hoci nie z koňa, ale tým bolestnejšie. A od toho momentu prestal veriť v seba a začal veriť v Krista.
Ale táto viera , či skôr dôvera, neznáša strach. ˇA človek má často strach o svoj život. Rozmýšľame, čo sa okolo nás zase udeje, čo zlé sa stane, a čo s tým my urobíme. Pán Boh neznáša strach. On prichádza do nášho života ako vietor: nevieme odkiaľ a nevieme prečo. Niečoho sa od nás domáha, A keď to splníme, prídu ďalšie výzvy, A keď aj tie splníme, prídu ďalšie a ďalšie. Ide o to, aby sme sa nepýtali – prečo práve ja a prečo práve v tomto čase. No jednoducho preto, lebo Boh koná v našom živote ako vietor.
Pekným príkladom je evanjelium, v ktorom čítame o dvoch sestrách, Márií a Marte. V ten výnimočný večer, keď Ježiš navštívil ich dom, Marta ťažko pracovala. Ale Mária sa posadila ku stolu s Kristom a počúvala , čo jej hovorí. A Marta sa pýta – Pane, je ti to jedno, že ma sestra nechala samu obsluhovať? A Ježiš jej odpovedá:
„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk 10,41-42)
Pravdaže, aj práca je potrebná, aj počúvanie božieho slova, aj modlitba. Ale podiel, ktorý si vybrala Marta, je lepší. To Preto, lebo jej nemôže byť nikdy odňatý.
Je úžasné, moji drahí, že sme sa teraz, po skončení misií, všetci zišli tu, v Kostole Povýšenia svätého Kríža. Je večer a už ste určite veľmi unavení, no aj napriek tomu ste si prišli vypočuť, čo nám chce Ježiš povedať. A toto je ten podiel, ktorý vám nebude nikdy odňatý. Je to niečo, čo už je naveky zapísané v božích registroch. Aké je to krásne a radostné, že v nás ostane niečo dôležité, že nebudeme zbavení čohosi veľmi významného, tých momentov, ktoré sme strávili s Ježišom. To je tá viera, to je tá skutočná dôvera. Zdá sa, že presne o to išlo aj pápežovi Benediktovi XVI, keď vyhlásil Rok viery, aby sme na svojej viere pracovali tak ťažko, že sa naša viera časom stane dôverou, a že začneme skutočne počítať s Bohom. Na túto cestu rozvoja viery nám Pán Ježiš dáva svoje slovo, aby nás poučil, aby sme nemali pocit, že sme sami. Jeho slovo nás vedie, jeho slovo je pre nás svetlom. Ježiš nám dáva seba samého v eucharistii, dáva nám chlieb na cestu, aby sme nezoslabli, ale naopak, aby sme boli silní a odvážni, a aby sme v tej nádhernej ceste pokračovali. To vám prajem, moji mladí priatelia, aby ste na konci svojho života mohli povedať – áno, prežil som s Kristom mnoho krásnych chvíľ. Si naozaj dobrý, Pane.
Amen!