Košičan Michal Kentoš, študent tretieho ročníka informatiky a hudobných umení na pedagogickej fakulte, sa medzi ostatnými študentmi Katolíckej univerzity vyznačuje pozoruhodným hudobným talentom. Väčšina z nás má možnosť obdivovať jeho hru na klávesy počas mládežníckych svätých omší, ale aj počas spoločenských akcií rôzneho charakteru. Úspech jednotlivca však predstavuje len číry povrch a samotný umelecký výkon nám neprezradí takmer nič o dlhoročnej námahe, ktorá za ním stála, ani o samotnej osobnosti umelca. S Michalom som sa pozhovárala, pretože som o ňom chcela vedieť niečo viac.
V študentskom prostredí si známy ako klavirista a spevák. Kedy si sa začal hudbe venovať?
K umeniu som bol vedený už od malička, nakoľko sú moji rodičia hudobníci. Mama sa dokonca venovala spevu v SĽUK-u. Obidvaja moji rodičia pochádzajú z Vranova nad Topľou, čo je síce okresné mesto, no ja ho stále vnímam ako „mestský vidiek“, pretože je tam veľa rodinných domov a pre ľudí je príznačná ich charakteristická mentalita. K miestnej atmosfére kedysi patrilo aj to, že sa ľudia navzájom stretávali a spolu hrali a spievali, a tak sa aj naša rodina naučila prežívať spoločný život v spojení s hudbou, a to aj v trápení, aj v radostiach. Ešte pred mojím narodením sa však obaja presťahovali do Košíc. Aj ja som časom začal prejavovať sklony k hudbe – veľmi rád som spieval a ťukal na našom domácom klavíri. A tak som bol výnimočne už ako štvorročný prihlásený do hudobnej školy v Košiciach, kde som sa zdokonaľoval hlavne v hre na klavír. Mal som tu veľmi dobrých učiteľov a aj sám som na sebe pracoval. Začal som sa zúčastňovať na rôznych súťažiach, pričom medzi moje najväčšie klavírne úspechy z tohto obdobia patrila medzinárodná klavírna súťaž, ktorú pravidelne organizuje košická ZUŠ, a na ktorej sa zúčastňujú deti z celého sveta. Tu som sa vo veku siedmych rokov umiestnil na siedmom mieste.
Bola hudba jedinou kultúrnou činnosťou, ktorej si sa v detstve venoval?
Určite nie. Vďaka rodičom som sa asi v ôsmych rokoch zúčastnil konkurzu v Slovenskom rozhlase. Išlo o nábor na získanie talentovaných detí do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Na konkurz prišlo okolo päťsto detí, no konkurzom ich prešlo asi štyridsať, vrátane mňa. Najdôležitejšie bolo, aby deti vedeli poriadne čítať, čo v tom veku všetci ešte nevedeli a samozrejmosťou bola aj interpretácia textu. V rámci rozhlasovej činnosti sme absolvovali pravidelné stretnutia, ktorých výsledkom boli rôzne detské relácie. Medzi ne patrili tri detské muzikály, v ktorých som hral hlavnú úlohu. Išlo o projekty so sviatočnou tematikou, napríklad s tematikou Vianoc alebo Dušičiek. Rozhlasáci boli pyšní na to, že majú vo svojich radoch takúto skupinu detí, ktorú si môžu sami vychovať. Spoluprácu s rozhlasom spätne hodnotím ako veľmi pozitívnu, pretože som tu získal mnoho cenných skúseností do života.
Ako dlho si v rozhlase pôsobil?
Až dovtedy, kým som to stíhal. Na naše stretnutia totiž prichádzali aj rôzni manažéri a režiséri z televízie a z iných médií a niektorých z nás si vytypovali. A tak som časom nechodil len do Slovenského rozhlasu, ale aj do iných rádií a do dabingu, okrem toho som napríklad účinkoval v reklamách. Časom si ma do svojho hudobného tímu zobral Marián Čekovský, ktorý robil hudbu pre muzikály v Slovenskom rozhlase. A tak som chodil hrávať na jeho akcie celých nasledujúcich dvanásť rokov. Je teda logické, že som to všetko stíhal len s ťažkosťami. Nebolo to náročné len pre mňa, ale aj pre mojich rodičov, ktorí ma autom vozili všade tam, kde to práve bolo potrebné.
Aký mal tvoj životný štýl vplyv na vzťah s rovesníkmi?
Pravdou je, že som sa pohyboval viac medzi dospelými ako medzi deťmi. Postupne som sa dostal do takých kruhov, o ktorých iné deti v mojom okolí nemali ani poňatia. Bolo im napríklad čudné, prečo si tak veľmi strážim svoje veci. V tom čase som si však svoje veci vážil oveľa viac ako oni, pretože som si ich kupoval za peniaze, ktoré som si sám zarobil. Bariéra medzi nami však spočívala hlavne v tom, že každý z nás vyrastal v úplne odlišnom svete. Ani medzi deťmi z rovnakých kruhov sa však veľmi silné priateľstvá nevytvorili, hoci nás bolo mnoho a s istou pravidelnosťou sme sa stretávali na rôznych akciách. Nestretávali sme sa však vo voľnom čase, pretože každého z nás na akcie vozili rodičia, a tak sme ani poriadne nevedeli, kde kto býva. Až teraz, v čase vysokej popularity sociálnych sietí, z času na čas natrafím na niekoho, s kým som pracoval pred desiatimi-dvanástimi rokmi. No zdá sa, že práve teraz sme jeden druhému skutočne vzácni a baví nás vyťahovať na povrch staré spomienky.
Poznáme niekoľko detských hviezd, ktoré sa svojho verejného pôsobenia časom dobrovoľne vzdali a stiahli sa do úzadia. Stalo sa to aj tebe?
Pod moje pôsobenie v rozhlase a televízií sa do veľkej miery podpísala kultúrno-politická situácia na Slovensku. Isté problémy nastali už pár rokov pred zlúčením Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, pretože tu dochádzalo k neustálemu súpereniu medzi východom a západom. Časom sa televízna aj rozhlasová produkcia začala sústrediť v Bratislave, a Košice ostali tak trochu bokom. Pre mňa táto situácia predstavovala značnú stagnáciu, pretože sa nedalo pracovať tam, kde sa nič nevyrába. Došlo k tomu niekedy v čase, keď som bol v treťom ročníku na strednej škole. So svojimi manažérmi som neustále udržiaval veľmi dobré vzťahy, a tak som sa od nich niekoľkokrát pokúšal zistiť, či za ich odmlkou stojí zhoršenie mojej práce, alebo sa zmenilo niečo iné. Vždy som však dostal tú istú odpoveď: aj naďalej so mnou rátajú, niet však na čom pracovať. Zo začiatku ma to mrzelo, časom som si však na tento stav zvykol a éra mojej práce v rozhlase a televízií pomaly vyhasla.
Nemám pocit, že by som tým niečo stratil. Dnes by som na rozhlas a televíziu aj tak nemal čas. Nikdy som totiž neprestal hrať na klavír a vždy som si dával veľký pozor na to, aby moje hudobné napredovanie kvôli iným aktivitám neutrpelo. A tak som stále chodil na súťaže a pravidelne som cvičil. V prvom ročníku na strednej škole som absolvovaním štrnásteho roku základnej umeleckej školy svoje hudobné vzdelávanie ukončil, a tak som sa mohol naplno venovať nie len hre s Mariánom Čekovským, ale aj svojmu štýlu, teda hlavne jazzu, funky a samozrejme gospelu. Časom som prestal chodiť na súťaže, teda na akcie, ktorých podstatou je porovnávanie a radšej som sa zúčastňoval na koncertoch a venoval som sa sebaprezentácií, samozrejme, za pomoci starších umelcov. Postupne som si vybudoval istú klientelu, ako ju s obľubou nazývam, teda skupinu ľudí, ktorí ma začali mať radi ako umelca.
Ako do tvojich životných plánov zapadá Ružomberok a Katolícka univerzita?
Keď prišiel čas výberu vysokej školy, uchádzal som sa o štúdium na VŠMU v Bratislave a na Janáčkovej akadémií múzických umění v Brne, pretože som sa chcel stať hercom. Nakoľko tu však panuje veľká korupcia, ani na jednu z týchto škôl som sa nedostal. Všetci známi ma však ubezpečovali, že som sa hercom už narodil a nepotrebujem školu na to, aby som sa ním stal. Zároveň mi radili, aby som vyštudoval školu, ktorá mi zabezpečí isté povolanie: to pre mňa bude predstavovať istotu a popri ňom aj tak budem môcť robiť, čolen budem chcieť. Rozhodol som sa teda pre učiteľský smer. Ružomberok mi pripadal ako veľmi výhodná lokalita, nakoľko so sebou priniesol nevyhnutnosť odchodu z domu a možnosť osamostatniť sa, a zároveň bol o čosi bližšie k Bratislave, kde som často chodieval s Mariánom Čekovským. A skutočne, v Ružomberku som začal nový život mimo rodiny a známych. Bola to šanca začať odznova, bez predsudkov verejnosti, u ktorej som nebol vždy práve obľúbený a mal som pocit, že mi niektorí ľudia závidia, čo som vnímal ako krivdu. Tu som však dostal možnosť zmeniť svoje správanie v spoločnosti, hovoriť ľuďom o sebe len to, čo naozaj chcem a sám sa tak pričiniť o to, ako ma vnímajú. Zároveň sa mi páčilo vystupovať v trochu väčšej anonymite. Ako som tak spoznával nových ľudí, podarilo sa mi vybudovať si novú klientelu. Znamenalo to posun k istej forme popularity, tentokrát som si ju však vybudoval sám, a tak sa mi to páči oveľa viac. Ružomberok tak vnímam ako nový začiatok, ako miesto, kde sa mi otvorili nové dvere a ľudia mi ponúkli nové možnosti.
Čomu všetkému sa teda v súčasnosti venuješ?
Často dostávam príležitosť hrať na veľkých univerzitných akciách, no robil som aj predkapelu Piotrovi Rubikovi, keď bol na Slovensku. Hrávam na rôznych konferenciách a katedra hudby ma pravidelne poveruje zabezpečením hudobného programu na utorkových prednáškach kolégia. Všetko to vnímam ako budovanie svojej kariériy, no na tomto mieste chcem zdôrazniť, že je mojím hlavným cieľom robiť ľudí šťastnými a naplnenými. Veľmi rád sám seba nazývam obchodníkom s energiou, ktorú ľuďom dávam prostredníctvom hudby. Často to vnímam práve po koncerte, keď cítim, že som zo seba vydal maximum a že mi to ľudia opätujú.
Vo všeobecnosti som známy ako klavírista, ktorý hrá aj jazz aj klasiku. Okrem toho sa v Košiciach venujem svojej vlastnej kapele. Spolu s našim kanonikom z teologickej fakulty, prof. ThDr. JCDr. Antonom Fabianom, PhD. sa taktiež podieľam na projekte s názvom Via lucis (Cesta svetla), ktorý mediálne reprezentuje Marián Čekovský. Ide o hudobný projekt obsahujúci štrnásť piesní s textami zameranými na pôst a Veľkú noc, a to hlavne s tematikou ukrižovania, a zmŕtvychvstania Ježiša Krissta. Každoročne sme tak pozývaní do rôznych farností, kde robíme koncerty priamo v kostole. Okrem toho vznikol ďalší projekt tohto druhu nazvaný Via Mariana, ktorý obsahuje piesne s vianočnou tematikou. JE to skutočne nádherná hudba, a je pre mňa veľká česť, že som to práve ja, kto sa na nej podieľa.
V súčasnosti sa často stávame svedkami toho, že sa umelci tvojho formátu zúčastňujú na súťažiach popularizačného charakteru, ako je napríklad Superstar. Nikdy ti nenapadlo pokúsiť sa o niečo podobné?
Vždy, keď mi ľudia kladú podobné otázky, mám veľkú chuť odpovedať tak trochu arogantne, že som predsa už dávno bol objavený. Ale skutočne, vyslovene mi prekážajú ľudia, ktorí už roky fungujú na scéne a predsa sa prichádzajú takýmto spôsobom predvádzať. Ja mám svoju vlastnú cestu a tá sa dá charakterizovať jednoducho: Rád robím ľudí šťastnými, ale nepotrebujem byť popri tom mediálne známy. Raz ma Marián zobral na jeden festival, kde som dostal možnosť spievať pred desaťtisícovým davom. Nebolo to zlé, ale vôbec som nemal pocit, že je to práve to, čo chcem robiť, a čo ma napĺňa. Oveľa viac ma baví mať svojich manažérov, ktorí mi dohadzujú akcie, a tak chodím práve tam, kde sú ľudia so mnou spokojní. Páči sa mi mať svoje okolie, v rámci ktorého môžem účinkovať, to okolie sa neustále zväčšuje, ale robím to sám, na základe Božej vôle a nikto z televízie mi nediktuje, čo mám robiť. A tak si vyberám, rozmýšľam, nerobím otrokársku prácu a nehrám na celonočných akciách. A to je moja skutočná cesta.
Umelci tvojho formátu sa spravidla sťažujú na maximálnu pracovnú vyťaženosť. Stíhaš popri tomto všetkom vôbec študovať?
Áno, stíham. Avšak v tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť postoj mnohých vyučujúcich, ktorí si dokážu vážiť moju vedľajšiu činnosť a na základe toho, že sa podieľam nie len na svojich osobných aktivitách, ale aj na aktivitách pre univerzitu, dokážu akceptovať dohody ohľadom zmien termínov skúšok a odovzdávania seminárnych prác. Snažím sa pritom plniť si povinnosti už v predstihu, len výnimočne sa uchýlim k možnosti neskorších termínov. Nikto mi však nič nedá zadarmo, takéto výhody by som ani neprijal. Študujem teda ako hociktorý bežný študent, a mienim dotiahnuť do konca všetko, k čomu som sa zaviazal.
Na základe dlhoročných skúseností som prišiel k záveru, ktorý môžem sformulovať takto: Človek sa často sťažuje na to, že nemá čas a je pravda, že ja osobne s časom niekedy priam bojujem. Napriek tomu dokážem skonštatovať, že čas mám, pretože ho chcem mať. Z toho vyplýva, že kto chce, ten si čas nájde
Na záver nám povedz niečo o tom, ako si predstavuješ svoju budúcnosť. Čo plánuješ po skončení univerzitného štúdia?
Svoju budúcnosť nemám naplánovanú až tak presne. Samozrejme, Časom by som si chcel založiť rodinu, nakoľko sa považujem za rodinne založeného človeka, Ale momentálne cítim, že ešte treba ísť ďalej, že ešte neprišiel čas usadiť sa. Práve teraz totiž cítim veľký progres vo svojom živote a bolo by chybou nevyužiť to. Zo strany mnohých ľudí dostávam impulzy, aby som išiel do zahraničia a mne sa ten nápad pozdáva čím ďalej, tým viac. Samozrejme, mám z toho tak trochu strach, pretože tu nechám svoju rodinu a priateľov, som však v tomto smere pevne rozhodnutý. V minulosti som už pár krát vycestoval a stalo sa mi, že som si niekde v hotely len tak sadol za klavír a už po dvoch hodinách hrania mi ponúkali prácu. Mohol by som teda ísť na blind, ale radšej by som si dopredu niečo vybavil. Aktuálne na tom pracujem už pol roka a vyzerá to buĎ na anglické hoteli, alebo na áziu a nemeckú lodnú spoločnosť. Ale inak som veľmi zvedavý na to, kam ma Boh povedie.
Rozhovor spracovala Slavomíra Matlova