V dnešnom Božom slove zaznieva problematika pokušenia. V prvom čítaní diabol pokúšal Evu. Dôsledky rozhodnutia našich prarodičov znáša a bude znášať človek až do konca čias. V evanjeliu sa odohráva podobná situácia. Presviedčame sa tu, že pokušiteľovi nikto a nič nie je sväté, a tak sa nezastaví ani pred Božím Synom. Aj jeho sa usiluje zvábiť na hriech. Božie slovo nám pomáha pochopiť, že Diabol nespí a aj dnes chce zlákať ľudí na svoju stranu. Pri čítaní evanjeliového príbehu si môžeme zároveň uvedomiť, kde je naša Achillova päta. Sme veľmi zraniteľní, pokiaľ ide o našu telesnú žiadostivosť, či už sa to týka jedla, pitia, zábavy alebo našej sexuálnej stránky.
Sme veľmi zraniteľní, pokiaľ ide o peniaze a majetok. Sme veľmi zraniteľní, pokiaľ ide o slávu a moc. História je plná takýchto smutných ľudských príbehov. Je to výstraha aj pre nás. Príslovie nás poúča: „Kto si myslí, že stojí, nech si dá pozor, aby nepadol.“ Diabol môže ľahko aj nás nachytať na hruškách.
Je v dnešnej Bohoslužbe slova ešte nejaký iný odkaz pre nás?Začnem skúsenosťou s nedávno zosnulým pátrom Štefanom Halienkom. Počas svetových dní mládeže v austrálskom Sydney, si niektorí naši veľmi horliví a duchovne zapálení študenti z pátra jemne uťahovali. Bola streda, a keďže viacerí z nich sa zo zvyku v tento deň postili, pýtali sa ho, prečo tak nerobí aj on. Páter neodpovedal. Keď naliehanie nekončilo a ústa mladých akoby neustále dohovárali starému horskému vlkovi, ten v pokoji vytiahol zo svojho batoha klobásu, rovnako aj prerastanú slaninku a na veľký údiv študentov sa pustil do „roboty“. Keď údiv neprestával, páter klobáskou a slaninou ponúkol aj iných. A oni jedli. A páter Štefan bol šťastný. Nadránom, keď každý ešte spal, iba málokto si všimol, že na dvore školy, v ktorej sme bývali, pri klikoch a drepoch fučí akýsi ponižší bradatý chlapík. Bol to páter Štefan. Len čo sa vrátil do triedy, keď ešte všetci sladko odfukovali, páter sa už modlil svoj Breviár, rozjímal na Božím slovom a kým ostatní vstali, stihol ešte ruženec. Nakoniec sa ešte pripojil k spoločnej modlitbe. Potom nasledoval ďalší deň u protinožcov. Páter hýril veľkou energiou a nadšene fotografoval. V ten deň sa vybral na šíre more, aby mohol nafotiť veľryby. Večer sa vrátil šťastný ako malé dieťa a keď sme opäť unavení zaspávali, on nám ešte rozprával rozličné zážitky, aj tie o veľrybách. Až o polnoci, po tme ako posledný ukladal sa do spacieho vaku páter Štefan. Vtedy som premýšľal: „Kam si asi líhajú starí otcovia týchto mladých? Možno do teplej postele. A páter, veď on je už vo veku starých otcov? Páter zaspával bok po boku s mladými na tvrdej školskej dlážke.
Na konci nášho pobytu v Austrálii „pôstne narážky“ z úst mladých vymizli. Sám páter im osobným príkladom ukázal, čo pôst v podstate znamená. Pôst je pre nás nie cieľom, ale prostriedkom. Pôst nie je pánom, ale sluhom. Pôst je pre nás vynikajúcim prostriedkom, aby sme sa dokázali lepšie priblížiť k Bohu a k človeku, aby sme včas ráno dokázali vstať a dať telu, čo patrí telu, dať duši, čo patrí duši. Pôst je vynikajúcim prostriedkom, aby sme sa naučili skromnosti, aby sme, keď to bude potrebné, dokázali prijať aj tvrdú dlážku. Pôst nás má naučiť vytrvalosti v službe blízkym, aby sme deťom a mladým dokázali rozprávať nažité príbehy hoc aj do hlbokej noci, aj keď sme nesmierne unavení. Pôst, je vynikajúcim prostriedkom, aby sme sa stali prirodzenými, aby sme vo svojom živote dokázali prepojiť pozemský svet s nebeským. Poľský hudobný skladateľ Piotr Rubik má výborného textára. Ten vo svojich textoch neváha ďakovať za leto a za rozpálené strechy, rovnako aj za zimu a za stopy v snehu, za lyže a za obrázok svätý, lebo to všetko patrí do jeho života.
Keď sa však z pôstu stane cieľ a podobne aj z modlitby a almužny, keď sa v modlitbe sústreďujeme iba na sústreďovanie, vtedy sa dobrý sluha stáva zlým pánom. Pôst, ktorého ovocím má byť radosť a pokoj v duši, takýto pôst prináša ovocie smútku. Toto je pre nás kresťanov pokušením, pokušením zameniť si duchovné prostriedky s cieľom. A tak je dobré dať si niekedy aj klobásku či slaninku, dobré je skoro ráno fučať pri klikoch a potom sa hlboko modliť. Toto zmenilo našich mladých a do ich duchovného života im vnieslo radosť.
o. Jozef Žvanda