Keď sa Ježiš priblížil k Jeruzalemu a zazrel mesto, plakal nad ním… Plač. Ježišov plač. Boží Syn, Baránok Boží, Ježiš Kristus dnes plače nad Jeruzalemom. Nie je to zvláštne, že Boh plače? Potom aký je to Boh, keď plače? Môže byť toto všemohúci Boh, keď plače? Prečo s tým niečo neurobí, prečo niečo neurobí s mestom Jeruzalem a s jej obyvateľmi? Nie je to skôr neschopný Boh? Nie je to skôr Boh – slaboch?
Ak by sme si my sami vyprojektovali svojho vlastného boha, aký by to bol boh? Nami naprojektovaný boh by už v tejto chvíli vyhodnocoval situáciu a okamžite by ju aj riešil. Určite by našiel páky na zmenu správania sa ľudu, aby nemusel nad ním plakať. Náš boh by určite do minúty tento problém vyriešil a každý by na jeho slovo poslúchol. A ak nie, poslal by na neho pekelné ohne. Takto by to zariadil náš boh, bôžik, ktorého sme si sami vyprojektovali.
Ale náš skutočný Boh plače, náš Boh plače nad svojim vyvoleným mestom, nad svojim vyvoleným ľudom. Boží Syn plače nad tým, že človek nespoznal Božiu lásku. Náš Boh nás prekvapuje. Jeho plač prezrádza, že je naplno Bohom, láskou, že nesmierne túži po ľudských srdciach a chce len jedno, aby ho ľudia slobodne prijali. Náš Boh, Boží Syn plače. Toto dokáže len skutočný Boh, ktorý je naplno Boží a naplno ľudský. Lebo plače, lebo spolucíti s človekom, lebo spolucíti s ľudskou biedou.
Človekom naprojektovaný boh, bôžik by nezaplakal. Ten by to riešil ináč, napr. prinajmenšom poslal by celý Jeruzalem do plynových komôr. Ale náš skutočný Boh je iný, lebo On dokáže nad nami aj plakať, lebo je všemohúci, lebo je náš Otec, lebo má nad nami súcit.
Vďaka Ti, Pane, za tvoj plač. Nauč aj nás s pokorou oplakávať naše hriechy.
Jozef Žvanda
Foto: Internet