Milí priatelia, na úvod homílie v tento krásny sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie chcem zvolať so žalmistom: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Ž 50,7). Toto som ja v skutočnosti, toto sme my. Áno, takto so žalmistom môžeme zvolať všetci.
Prečo? Lebo navedení zlým duchom, naši prví rodičia zhrešili a od tejto chvíle si diabol robí akýsi právny nárok na nás – ich potomkov. Prví rodičia nám dali do vienka podľahnutie, slabosť, skúsenosť dialógu so zlom. Skúsenosť svojej vlastnej cesty oddelenej od Božej, skúsenosť vzbury, hriechu, drzosť postaviť sa proti Bohu. Od vtedy ľudia viac-menej túžia po zle, po hriechu.
Iba Panna Mária bola od tohto dedičného hriechu uchránená. Nedotkol sa jej žiadny – ani dedičný hriech, pokušenie nemalo nad ňou nijakú moc. Preto história a moc dedičného hriechu je ňou ohrozená. Dosiaľ boli a mali byť aj ďalej všetci ľudia hriešni. A tu zrazu je niekto nepoškvrnený – je tu Boží zásah. Panna Mária aj hovorí: „Veľké veci mi urobil Boh“. Teda z milosti Božej končí sa éra hriechu.
Mária svojim krásnym a jedinečným vzťahom s Bohom, prerušila reťaz hriechu, ktorá sa tiahla od Adama a Evy z pokolenia na pokolenie až k nej. Tu sa končí, lebo je tu niekto nepoškvrnený, nedotknutý hriechom a teda jeden článok reťaze, jedno ohnivko chýba. Táto reťaz sa roztrhla.
V nazaretskom dome žije ten čistý článok, to vzácne nové ohnivko, „zvyšok“ Izraela, svätý koreň, ktorý ohlasovali proroci a z ktorého Boh chce dať nový zrod svojmu ľudu ako novému stromu, ktorý rozprestrie svoje konáre do celého sveta a cez neho ponúkne všetkým ľuďom dobré ovocie spásy. /Ak ste počuli* koreň Jeseho, alebo výhonok Jeseho./
Mária zobrazuje stav ľudstva pred dedičným hriechom. Začiatok hriechu sme počuli v prvom čítaní s knihy Genezis: „Adam jedol zo stromu“. Po prvotnom hriechu Boh hovorí k hadovi, ktorý predstavuje Satana, preklína ho a pridáva prísľub: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15).
Preto zvestovaním /ako sme počuli z evanjelia – končí sa moc hriechu/ Mária sa stáva novou Evou. Už nemáme matku, ktorá zhrešila /Evu/ – nie, nie sme viac deťmi hriechu. Krstom sa pripájame k tomu nepoškvrnenému ohnivku a tvoríme novú reťaz – je to reťaz Božích detí. /každý je článkom reťaze./
I ty môžeš pretrhnúť ohnivko hriechu, tu starú reťaz diabla, kedykoľvek víťazíš nad zlom, kedykoľvek sa usmeješ, rozdelíš, vypneš televízor, počítač, aby si sa pomodlil, kedykoľvek sa prihovoríš, učíš, pomáhaš, celkove keď sa zriekaš hriechu.
Aj vďaka tebe vyrastá potomstvo odpustenia, potomstvo obnovenia. Je to Mariine potomstvo, ona sa stáva novou Evou, určenou na to, aby sa stala Matkou všetkých vykúpených.
Mária nemusí byť pokrstená, Boh si ju hneď adoptuje – inými slovami, svoje detinstvo získava už od počatia. Aby sme my boli oslobodení od dedičného hriechu, od istého patrenia diablovi, boli sme pokrstení a tým aj prijatí za Božie deti. My až po krste si môžeme vychutnať slová sv. Pavla, ktoré napísal Efezanom. /druhé čítanie/: „Vyvolil si nás pred stvorením sveta, aby sme boli pred ním svätí a bez úhony.“ (Ef 1, 4) Avšak v prvom rade to platí pre Pannu Máriu. Ju si Boh vyvolil pred stvorením sveta, aby bola pred ním svätá a bez úhony. Mária bola povýšená na hodnosť, „od ktorej po Bohu nemožno myslieť druhú väčšiu“ /Pius IX. Svetlo pravdy/ Je svätá a krásna – svätokrásna!
Nebola však uchránená od všetkých následkov prvotného hriechu, to znamená: poznala, čo je bolesť, vo svojom živote trpela a nakoniec aj zomrela. Podobne jej Syn Ježiš, pretože berie na seba náš hriech, znáša plnosť jeho následkov: je synom bolesti, synom smrti.
Boh nestvoril smrť. Ona je plodom hriechu. Smrť vstúpila do sveta závisťou diabla (por. Múd 1, 13 – 14), ktorý sa vzbúril proti Bohu, oklamal ľudí, priviedol aj ich k vzbure, teda k hriechu a tým aj k smrti.
Preto Boh stvoril čistú Máriu, aby mu porodila Syna „premožiteľa smrti“ a tak pošliapala hlavu pokušiteľa našich prarodičov – starého hada. /Preto ju môžete vidieť – či už sochu alebo obraz, ako má pod nohami hada./ V Márii sa začína nový „Genezis“. Benedikt XVI. učí, že anjelským pozdravom sa začína Nový zákon. V nej sa ľudstvo a dejiny znova otvárajú Bohu.
Pomaly deň za dňom. Boh aj Márii postupne odkrýval svoj úmysel, vždy musela uvažovať o slovách, ktoré si „ukladala vo svojom srdci“ – pýtať sa, čo to Boh odo mňa žiada. Predpokladá sa, že ani rodičia Panny Márie, Joachim a Anna, nevedeli, že majú takéto sväté dieťa. Vedeli iba to, že si ju vymodlili, ako mnohí iní predkovia pred nimi, dlho čakajúc na syna, dcéru. Ani samotná Mária nevedela hneď všetko o svojej nepoškvrnenosti a výnimočnom vyvolení. Bola to cesta spoznávania.
Prvé takéto väčšie Božie odhalenie na jej prekvapenie, bolo zvestovanie archanjela Gabriela. Prekvapí ju samotný pozdrav i jeho posolstvo. Preto sa pýta: „Ako sa to stane?“ A Písmo netají, že „sa zarazila“ nad touto rečou anjela. (Lk1, 29)
Až po chvíľke vysloví: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa slova tvojho“. Písmo ďalej píše: „Anjel od nej odišiel“. A tým sa zjavenie skončilo a nastali všedné dni, hoci sa stal najväčší zázrak dejinách ľudstva, lebo na našej zemi začal žiť Mesiáš. Boh býva niekedy veľmi všedný. Zostáva nám len veriť v jeho prisľúbenia. Nevieme koľko krát sa asi Mária vrátila vo všedných dňoch k týmto udalostiam. K pozdravu: „Zdravas, plná milosti“.
Viete, ani svätci nevedia dopredu, ako sa bude vyvíjať ich život. Mučeník nevie, ako to s ním skončí. Jednoducho sväto prežívajú daný prítomný okamih. Boh im i nám pomaly odkrýva cestu svätosti.
Ako Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, tak posiela aj teba, aby si prišiel k nej ako anjel, a v modlitbe ruženca možno aj sto krát ju pozdravil: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Aj tebe odpovie: „Hľa služobnica Pána“ a poslúži ti. Lebo „svojou materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho syna, ktorí ešte putujú na zemi a nachádzajú sa uprostred nebezpečenstiev a námah, kým ich neprivedie do blaženej otčiny.“ (LG 62)
Buďme tí, ktorí Pannu Máriu dnes nie len chvália, ale ktorí chcú byť jej podobní. Majme aj my nepoškvrnenú myseľ, „myslíme na to, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné“. (Flp 4, 8) Lebo len takí môžu vystúpiť na vrch Pánov a stáť na jeho mieste posvätnom. (por. Ž 24) Teda byť svätý.
Aj keď kážem s radosťou, predsa len ťažko sa mne hriešnikovi hovorí o Nepoškvrnenom počatí, nuž idem si už položiť ruku na ústa, ale ešte predtým na jej sviatok zvolať sa mi patrí: „Mária si svätokrásna, si nepoškvrnená, si plná milosti.“
P. František Kovaľ, SJ