V utorok 28. februára 2012 o 10.00 hod. sa v Kostole sv. Rodiny v Ružomberku – Rybárpoli slávila svätá omša z príležitosti inaugurácie novozvoleného dekana Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, doc. Mariána Kunu, MA, MPhil, PhD. Súčasťou programu bolo aj požehnanie sochy bl. Jána Pavla II., ktorá sa nachádza pred budovou Pedagogickej fakulty KU v Ružomberku a tiež inštalácia relikvie bl. Jána Pavla II. v Kaplnke sv. Alberta. Svätej omši, ktorej sa zúčastnili aj Mons. Štefan Sečka, spišský diecézny biskup a Mons. Marián Bublinec, administrátor banskobystrickej diecézy, predsedal Veľký kancelár KU v Ružomberku, košický arcibiskup – metropolita, Mons. Bernard Bober, ktorý predniesol aj homíliu. Tú uvádzame v plnom znení:
Excelencie, Magnificencie, Spektability, páni profesori, docenti, predstavitelia cirkevného a verejného života, milí študenti, bratia a sestry!
Ľudí všetkých čias už od nepamäti zaujímala odpoveď na otázku Čo je pravda? Nehľadali iba teoretickú pravdu o svete, skôr túžili poznať pravdu praktickú – morálnu pravdu o pôvode a cieli vlastnej ľudskej bytosti. Čo je pravda? Presne takúto otázku položil aj Pilát Ježišovi keď ho pred mučením a ukrižovaním vypočúval a chcel zistiť odkiaľ pochádza jeho učenie. V Ježišovej odpovedi aj my dnes spoznávame výzvu k tomu, aby sme sa pri hľadaní pravdy o človeku i o svete nesústredili len na vonkajšie fakty, iba na to čo vidíme, čo môžeme zmerať a zaznamenať.
Naopak, ľudská duša ako životný princíp spolu s ľudským rozumom a prejavmi ducha dávajú tušiť, že pátranie po pravde si vyžaduje spoznávanie nielen vonkajších, ale aj vnútorných dimenzií ľudského bytia. A takto sa k otázke o pravde pripája aj otázka o ľudskej slobode. Pravda prevyšujúca človeka a sloboda vložená naplno jeho vlastných rúk sa tak stávajú predmetom bádania a zamýšľania sa nad tým, čo človeka buduje, čo ho posúva ďalej – k väčšej dokonalosti, čo formuje jeho myseľ i srdce a čo naopak znevažuje jeho ľudskú dôstojnosť, čo mu spôsobuje traumy a ničí spoločné dobro či kultúrne dedičstvo.
Humanitné vedy ako vedy o prejavoch ľudského ducha, či už v podobe štúdia jazykov, histórie, politológie, psychológie, religionistiky, žurnalistiky a filozofie sa sústredia práve na to, ako v sebe objaviť poznávacie schopnosti rozumu a vnútornú silu vôle a ducha. Filozofická fakulta našej Katolíckej univerzity sa pokúša načrtnúť práve takéto nasmerovanie k hľadaniu oslobodzujúcej pravdy pre rozvoj pravej ľudskej slobody. Chce pomôcť dnešnému človeku odhaľovať plnosť zmyslu vlastného jestvovania.
Iste, je potrebné hneď pripomenúť, že k plnohodnotnému rozvoju po každej stránke, človek potrebuje aj ten Boží prvok – najvyššiu pravdu, ktorá vyznačuje cieľ i naplnenie. Nemôžeme predsa zostať stáť len na úrovni sily ľudského rozumu – na čisto antropologickej rovine a vyžadovať pritom iba dodržiavanie minima na ochranu ľudskej dôstojnosti. Je nevyhnutné nechať sa osloviť aj vyššími etickými výzvami. Nám tu na mysli kresťanskú vieru a jej viac ako dvetisícročné dedičstvo. Ježiš Kristus ako najlepší učiteľ pozýva každého k tomu, aby si začal uvedomovať schopnosť nielen rozmýšľať, ale aj milovať kvôli Božej láske a prekonávať tak v konaní dobra hranice vlastnej obmedzenej ľudskej prirodzenosti. On pozýva k naplneniu túžob po šťastí a motivuje každú ľudskú slobodu k zodpovedným rozhodnutiam. Ponúka ešte oveľa viac a všetkým čo sa rozhodli nasledovať Ho vo viere a v celoživotnom presvedčení, dáva ako posilu na cestu svoju milosť vždy znova a znova.
Ako je však ťažké aj pre niektorých humanisticky orientovaných bádateľov prijať to, že ich veda a kresťanská viera si neodporujú. Sv. Otec Benedikt XVI. sa už veľa ráz pokúsil o to, aby sa raz a navždy prekonal umelý rozpor medzi vierou v Krista a vedou. Viera predsa neničí silu rozumu, ani nemôže ísť proti človeku. Skutočnosť Boha neprotirečí pravde a takisto neničí ani ľudskú slobodu.
Veľkým zástancom harmónie a súzvuku medzi vierou a vedou bol aj blahoslavený pápež Ján Pavol II. Rozum predsa nemôže navždy potlačiť dôvody, pre ktoré sa vo viere rozhodne srdce. Vo svojej encyklike Fides et ratio hovorí, že dokonca aj naša viera potrebuje, aby obe veličiny – i srdce, i rozum, boli v súlade. Nemôže prevažovať jedno nad druhým! Ak by sme verili iba srdcom, naša viera by bola príliš mäkká a možno až infantilná a naivná – a keby sme verili zase iba rozumom – zo strohých teoretických poučiek a logických argumentov, by sme nikdy nevycítili a nezažili blízkosť Boha.
Blahoslavený Ján Pavol II., ktorého relikviu sme spolu s pánom rektorom osobne priniesli ako ten najvzácnejší dar od krakovského kardinála Stanislava Dziwisa, a ktorú dnes po sv. omši prenesieme do kaplnky v priestoroch Pedagogickej fakulty, vo svojej viere dokázal zapojiť i srdce i rozum v perfektnom súzvuku. Podľa neho teda viera nachádza svoje naplnenie v silnom zážitku – v srdci, ale zároveň si žiada aj svoje rozumové opodstatnenie. Všetko, dokonca i naša viera si vyžaduje rovnováhu srdca a rozumu.
Vyváženosť týchto vnútorných síl viedla spomenutého filozofa a teológa Karola Wojtylu k presvedčeniu, že ľudská osoba môže napredovať iba v harmónii viery a rozumu. Žiadnu z týchto dimenzií nemožno zanedbať. Ako zástanca personalizmu sa pozeral na človeka ako na bytosť, ktorá zo svojej podstaty potrebuje vzťahy. Nutne potrebuje druhú bytosť, aby sa sama mohla všestranne rozvíjať. Nabúraval tak všetky prúdy extrémneho individualizmu a subjektivizmu.
Nezostal iba pri tomto konštatovaní, pretože v pohľade teológie spoznáva, že práve vďaka podobnosti s Bohom je človek volaný do vzťahu so svojim Stvoriteľom. V tomto Božom volaní pramení aj sloboda človeka, ktorá je predovšetkým darom a výzvou k zodpovednosti. Ľahko sa dá zmeniť na svojvôľu, no iba v Božej pravde môže nájsť svoje naplnenie. Ján Pavol II. sa týmito hlbokými myšlienkami a ešte silnejším svedectvom svojho života osvedčil ako bojovník za túto pravdu o človeku a o Bohu. Zároveň sa stal obhajcom ľudskej slobody a dôstojnosti na všetkých frontoch spoločnosti.
Milý profesori a študenti Katolíckej univerzity! Na vzdory materialistickému zmýšľaniu dnešnej doby, zostaňte svetlom pre tento svet! Ponúkajte dnešným ľuďom presvedčivé dôkazy o tom, že kresťanská viera ponúka pravý obraz o človeku a chce prispieť k ochrane jeho dôstojnosti i slobody. Aj filozofická fakulta na čele s novým dekanom, tak ako doteraz pod vedením bývalej pani dekanky, nech je na spoločenskej úrovni akýmsi sprostredkovateľom prvého kontaktu v dialógu aj s neveriacimi a s tými, ktorí sa vzdialili od kresťanskej viery. Propagujte a pomáhajte vytvárať predovšetkým tie nemateriálne hodnoty poznania a viery a pripomínajte svojmu okoliu: nielen z chleba žije človek! Aj sami sa preto snažte prehlbovať, rozvíjať a zdokonaľovať svoj duchovný život. Nech váš spôsob života a vaše svedomie nebráni vášmu jazyku slobodne hovoriť a svedčiť o kráse a príťažlivosti kresťanskej viery.
Buďte živými svedkami živého Boha!
V jednom príbehu sa traduje, že Villiam Hamilton, jeden z radikálnych filozofov, ktorí hlásali „smrť Boha“, pracoval práve na svojej najnovšej knihe, ktorej chcel dať názov: Ako vymazať Boha zo slovníka. Jedného dňa sa priblížil k obloku svojej pracovne na Floride a zazrel, že na protiľahlom múre je čosi načarbané. Pretrel si oči, aby lepšie videl. Na múre stálo: Boh nie je mŕtvy! Dnes ráno som sa s ním rozprával. Nápis tam pravdepodobne zanechal niektorý z jeho univerzitných študentov.
Aj my, drahí bratia a sestry, neúnavne vyznávajme svoju vieru a potvrdzujme rôznymi spôsobmi vždy nanovo: Boh žije, prebýva vo mne a ja sa s ním denne stretávam v modlitbe, vo sviatostiach, rozjímaní, v bratoch a sestrách! Prajem vám všetkým, aby ste sa v sile rozumu i viery neustále viac a viac približovali k poznaniu pravdy o sebe i svete, a aby ste tak v Ježišovi Kristovi, ktorý oslobodzuje od každej závislosti a hriechu objavili prameň pravej slobody. V tomto duchu prežite aj započatý pôstny čas obnovy vzťahov s Bohom i s ľuďmi! AMEN
Spracoval: Jozef Žvanda