Dňa 25.2.2019 sa v rámci prednáškového cyklu Hosť na KU uskutočnila prednáška pod názvom – Etiológia násilia v Gn 1-11 . Hosťom otca Róberta Slotku bol prof. dr hab. Wojciech Pikor, ktorý pri tejto príležitosti podrobil analýze niektoré texty Starého zákona. Keďže pre krátkosť času nebolo možné pristúpiť k detailnej interpretácii, akú by si texty vyžadovali, hosť niektoré zložitejšie analýzy uchopil prostredníctvom myšlienkovej skratky.
Ako interpretovať knihu Genezis?
Táto časť Starého zákona je často označovaná ako biblická prehistória alebo ako mytológia, v rámci tejto prednášky sme však spolu s hosťom na dané texty nahliadali ako na takzvanú metahistorickú etiológiu. Kľúčovým pojmom pri interpretácii knihy Genezis z tejto perspektívy je slovo principium, ktoré označuje začiatok, ale aj zásadu. V knihe Genezis totiž nachádzame texty odkazujúce na počiatok sveta, ale aj na zásady našej existencie. Je to teda rozprávanie o prapríčinách, ktoré presahuje celú históriu.
V rámci interpretácie knihy Genezis je pre nás kľúčová otázka: „Kto je to človek?“ Hneď prvá kapitola hovorí o tom, že človek je bytosť vo vzťahu. Boh tvorí slovom a slovom zároveň každej stvorenej bytosti vyznačuje jej miesto, funkciu a vzťah k iným bytostiam. Človek je pritom na prvom mieste stvorený do vzťahu k Bohu, pretože je stvorený na Boží obraz. Okrem toho je stvorený aj do vzťahu k živému a neživému svetu a nakoniec do ľudských vzťahov, do vzťahu medzi mužom a ženou. Všetky tieto vzťahy sú vytvárané prostredníctvom Božieho slova, ale ak má človek realizovať svoju funkciu, má si taktiež poslúžiť slovom a prostredníctvom neho vyznačiť vzťahy, miesto a funkciu sebe samému, iným stvoreniam a tak určiť ich podstatu.
Odkiaľ pochádza násilie?
Prvú zmienku o násilí nachádzame v štvrtej kapitole knihy Genezis, v rozprávaní o Kainovi a Ábelovi. Sú to bytosti vo vzájomnom vzťahu, ktoré sa však odlišujú hneď na niekoľkých úrovniach: na kultúrnej úrovni (Ábel je pastier a Kain je roľník) a na úrovni vyjadrovania náboženského prežívania (Ábel ako obetu prináša Bohu zvieratá, Kain plody zeme). Slovenský a poľský preklad tu hneď v niekoľkých momentoch vykazujú isté nepresnosti v porovnaní s pôvodným hebrejským textom. „A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol.“ (Gn 4, 4-5). Pôvodný text však vypovedá o tom, že sa Boh na Ábela pozrel a na Kaina nie. Keby sa však Boh na Kaina nepozrel, nevidel by, že jeho tvár je schýlená k zemi, pretože aj v tomto bode nachádzame odchýlku od prekladu, v ktorom je reč o zamračenej tvári. V tomto bode má originál o čosi väčšiu výpovednú hodnotu – kľúčom k celému konfliktu bolo totiž prerušenie komunikácie zo strany Kaina a narušenie vzťahu, ku ktorému dochádza vždy, keď sa prestávame jeden druhému dívať z tváre do tváre. Keď teda Kain skláňa tvár k zemi, postupne prestáva akceptovať odlišnosť svojho brata. A to je to, čo poznáme aj my: Hnevá nás, ak je iný človek odlišný a túto odlišnosť chceme úplne odstrániť zo svojho zorného poľa. To isté robí Kain, keď zabíja svojho brata. Ale deje sa tu ešte niečo viac: „A Pán povedal Kainovi: „Kde je tvoj brat Ábel?“ On však odvetil: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). V tomto momente akoby Kain svojho brata zabíjal po druhý krát, definitívne.
Ale prečo Kain zničil svoj vzťah k bratovi? Kľúčom k pochopeniu celého konfliktu môže byť siedmy verš, v ktorom sa Boh prihovára Kainovi: „Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ (Gn 4, 7) Zvyčajne sa predpokladá, že Kain už od začiatku plánuje zabiť svojho brata, poháňaný vnútornou determináciou. V hebrejskom origináli však môžeme nájsť významovú paralelu medzi žiadostivosťou a zvieraťom, ktoré číha pri dverách a je potrebné ho ovládnuť, podmaniť si ho. Kainova žiadostivosť spočíva v túžbe po tom, čo vidí vo svojom bratovi a sám nemá. Je si vedomý vlastného nedostatku, ktorý v ňom vyvoláva frustráciu. Svoj nepokoj sa pokúša odstrániť tým, že zabíja svojho brata, svoju prázdnotu chce naplniť tým, že sa zbaví pohľadu na bratovu odlišnosť. Kain má v sebe silné pocity, aké poznáme aj my, nie je však odsúdený na svoje emócie a odkázaný na bratovraždu. Keď Boh vyzýva Kaina, aby ovládol svoju žiadostivosť ako zviera číhajúce pri dverách, jeho odporúčanie podľa hebrejského originálu v sebe nesie hneď dva významy: nie len ovládnuť svoju žiadostivosť, či dominovať nad ňou, ale aj hovoriť o nej. Ak má teda Kain v sebe príliš silné vnútorné emócie, môže ich ovládnuť tak, že o nich bude hovoriť a dá im meno podobne, ako to človek urobil na počiatku s celým stvorením. Tu nachádzame isté odkrytie perspektívy človeka ako vzťahovej bytosti: človek nevytvára vzťahy len navonok, ale aj vo vnútri, musí teda nadviazať vzťah aj k svojmu vlastnému vnútornému prežívaniu. Násilie nepochádza teda odniekiaľ zvonka, ani od Boha. Násilie pochádza zvnútra človeka a týka sa to každého z nás
Ako Boh odpovedá na ľudské násilie?
Násilie vo svete postupne narastalo a rozširovalo sa. Okrem vrážd a nespútanej žiadostivosti tu nachádzame aj zmienku o sexuálnom násilí. Tento text je často pokladaný za prvok mytológie, hoci tu v skutočnosti ide o násilné správanie ľudí, ktorí majú moc voči ženám nižšieho pôvodu: Keď sa ľudia začali na zemi množiť a keď sa im narodili dcéry, Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné a brali si z nich za ženy, koľko len chceli. A Pán povedal: „Môj duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba stodvadsať rokov.“ V tom čase boli na zemi obri – ba aj neskôr -, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia.“ (Gn 6, 1-4) Boh s násilným správaním ľudí časom stratil trpezlivosť: „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi.“ (Gn 6, 5-6)
V tejto súvislosti si môžeme položiť otázku: Existuje v Bohu násilie? Odpoveď nájdeme, ak sa opäť vrátime na začiatok. Na počiatku bola zem tmavou pustatinou, a až keď Boží Duch povedal, „buď svetlo“, veci sa začali meniť. Boží Duch, v hebrejskom originály Ruah, znamená vietor. Slovné spojenie Božský vietor je superlatívom, je to vietor, ktorý má najväčšiu moc, nevytvára však chaos, ale naopak, nastoľuje poriadok. Okrem toho Ruah znamená dych. Dych Boha sa teda mení na slovo, prostredníctvom ktorého Boh panuje nad vlastnou silou a ohraničuje ju. Z toho logicky vyplýva, že v Bohu niet násilia.
Problém nastáva v momente, keď Boh stojí pred realitou ľudského násilia a musí sa s ňou vysporiadať. V šiestej kapitole knihy Genezis čítame o tom, ako sa Boh rozhodne zničiť zem prostredníctvom potopy sveta, na ľudské násilie teda sám reaguje násilím. Zo skúsenosti však vieme, že takýto model nefunguje: Ak na násilie odpovieme násilím, výsledkom je ešte väčšie násilie. Aj samotná história potopy sveta nám potvrdzuje, že to nie je tá správna cesta. Prelomovým bodom je prvý verš ôsmej kapitoly: „Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali.“ (Gn 8, 1) Boh tu akoby sám pristúpil k sebareflexii a svoj pôvodný plán zničenia ľudstva si rozmyslel. Akoby si aj sám odpovedal, že násilie nie je tou správnou reakciou na násilie.
Boh však ostáva realistom vo vzťahu k Noemovi. Keď vidí, že prvým Noemovým skutkom je obetovanie, teda zabitie zvieraťa, pochopí, že potopa nič nezmenila, a že násilie zvnútra človeka nie je možné celkom odstrániť. Násilie je však chaos a Boh chaos neničí, ale v ňom nastoľuje poriadok. Preto bezprostredne po potope človeku vymedzuje hranice a brehy kadiaľ môže násilie prúdiť: ustanovuje pokrmový zákon, pravidlá upravujúce preliatie ľudskej krvi a spôsob náboženského uctievania. Zároveň vymedzuje hranice aj sám sebe, keď sa zaväzuje, že už nikdy nevyhubí všetko živé a proti ľudstvu nepoužije násilie. Toto vymedzenie vlastných hraníc Boh nazýva večnou zmluvou a jej znakom sa stáva dúha. Dúhu tvorí oblúk v tvare luku, ktorý je vojenským nástrojom, no jej farebnosť zároveň symbolizuje odlišnosť, akú možno prirodzene nájsť medzi ľuďmi. Táto odlišnosť sa môže stať harmóniou, ak sa v jej vnútri vytvoria tie správne vzťahy.
Text: Slavomíra Matlová
Foto: Róbert Slotka