Ján Almužník (John the Merciful, John the Almsgiver) ktorého spomienka vychádza na dnes /23. január/ pochádzal z Cypru a narodil sa približne okolo roku 560. Bol biskupom, patriarchom v Alexandrii /druhé najväčšie mesto Egypta, leží pri mori, 3,5 mil. obyv./ a preslávil sa svojím menom tým, že dokázal do svojho okolia zaviesť princípy, aké vládli v časoch prvotnej Cirkvi. V Novom zákone v Skutkoch apoštolov sa v 4. kapitole píše: “Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.” Svätý Ján Almužník k podobnému stavu prispel vlastným príkladom.
Keď získal post alexandrijského patriarchu, podľa životopiscov vydal svojim kňazom takýto príkaz: “Bratia moji! Nepatrí sa, aby sme sa viac starali o niečo iné, ako o Spasiteľa Ježiša Krista. Iďte preto po meste a spíšte mi mená všetkých mojich pánov, nevynímajúc ani jedného.” No a keď bratia nechápali, akých pánov má ich nový biskup na mysli, Ján Almužník situáciu objasnil slovami: “Tých, čo vy voláte žobrákmi a chudobnými, ja volám pánmi. Naozaj ich za takých považujem, lebo oni nám môžu pomôcť do neba.”
Keď týchto takzvaných “pánov” zrátali, bolo ich v Alexandrii okolo sedem tisíc. Im sa Ján Almužník ponúkol za služobníka a všetky svoje príjmy začal rozdeľovať medzi nich.
Ak by sme zrátali študentov na našej univerzite, tiež by ich bolo okolo 7 tisíc – možno viac. V istom zmysle aj ich možno nazvať žobrákov, nie preto, že sú chudobní, /aj keď študent má byť chudobný/ ale pretože každý z nás žobre o kúsok lásky, pozornosti, úsmevu, rešpektu, o kúsok dobrého slová, o priateľstvo. A sú to tiež naši páni, lebo cez slúženie im, môžeme prísť do neba.
Ján almužník rozdal všetky svoje príjmy – niečo ho to stálo – nás nato, aby sme boli almužníkmi, nemusí veľa stáť. Stačí sa na niekoho usmiať, prejaviť záujem, sympatie, venovať niekomu pozornosť, čas, poďakovať sa, alebo s niečím mu pomôcť.
Každý z vás môže byť donorom pre univerzitu. Prosím, dajte jej malú almužnu. Najkrajší príspevok, ktorému sa rektor poteší, nie je balík peňazí, ale dobré štúdium, vhodné správanie, aktívne sa podieľať na rôznych aktivitách univerzity, byť zrelým človekom a kvalitným odborníkom. Taká reklama je na nezaplatenie. Schopný študent pre univerzitu, svojím správaním urobí viac, ako desať plagátov v centre mesta. Peniaze a plagáty sú potrebné, ale dôležitejší sú ľudia, v našom prípade, šikovní, pracovití študenti.
A úroveň univerzity sa nepočíta v peniazoch, či v technickom zabezpečení – všetko je o ľuďoch, teda o tebe.
Ján almužník dával všetko, čo dostal. Buď presvedčený, že ty si ešte veľa nedal a dostal si mnoho. Máš ešte rezervy nevyužitý čas – kvantum, kvantum času. Nie som pesimista, keď poviem, že toľko času ako ho máš teraz keď si študent, už mať nebudeš. Možno len na materskej – neviem ja som nebol. Nebudeš mať viac zdravia, motivácie niečo poznávať, schopnosti učiť sa i meniť seba. Preto využívaj čas i možnosti. Si na mnoho, mnoho bohatší ako si myslíš.
Ďalej je o Jánovi napísané: keď slúžil sv. Liturgiu a videl medzi ľuďmi človeka, o ktorom počul, že sa na neho hnevá, vtedy svätý patriarcha pred modlitbou „Otče náš“ zišiel od oltára, pristúpil k nemu, objal ho a nepustil ho, dokiaľ mu ten neprisľúbil, že sa nebude naň hnevať. Potom sa vrátil k oltáru a pokračoval v slúžení sv. Liturgie slovami „Otčenáša“. Pekný príklad odpustenia, že? /Možno by som to mal robiť aj ja./
Tento svätý muž zomrel okolo roku 620. Pochovali ho v Carihrade, /Konštantinopol, teraz Istambul – 14 mil. obyv./ neskôr jeho zachované telo daroval turecký sultán kráľovi Matejovi Korvínovi pri príležitosti jeho korunovácie. Od druhej polovice 15. storočia bolo jeho telo uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne, /od r. 1873 Budapešť /, odkiaľ sa po bitke pri Moháči roku 1526 dostalo na Bratislavský hrad a v roku 1530 do Dómu sv. Martina, kde mu v 17. storočí ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy vybudoval náhrobnú kaplnku, vyzdobenú slávnym rakúskym sochárom Georgom Raffaelom Donnerom.
Pri nástupe Jána Almužníka do úradu bolo v Alexandrii sedem kostolov. Pri odchode tohto svätca z jeho úradu to bolo už sedemdesiat chrámov. A pri nich ešte nemocnice, domy pre starých, bezdomovcov a opustené deti. Posnaž sa aj ty, nech s tvojej almužny, s tvojho daru, s tvojej charizmy, tu na univerzite niečo zostane. Aspoň spomienka na teba ako na usilovného, tvorivého a radostného študenta. Nemal by si byť iba jeden z mnohých študentov, ale byť zapamätateľný pre mnohých. /Samozrejme v tom krásnom slová zmysle./ Maj aj isté ambície niečo darovať, prezentovať sa niečím. Všetko je možné, čo si dokážeš predstaviť a čomu dokážeš uveriť.
Autor: P. František Kováľ, SJ