Z okna nemocničnej izby, ktorá je už dva týždne mojim prechodným domovom, vidím gaštany. Krásne a mohutne rozkonarené stromy v areáli nemocnice dodávajú krásu tomu ubolenému priestoru. Vlastne doteraz som si ich ani nevšimol. Vysoké horúčky a rozpálené telo, ktoré spôsobili, že som sa náhle ocitol v rukách múdrych doktorov a obetavých sestier, tie boli príčinou, že som si nádherné gaštany ani nevšimol. A nepočul som ani šuchot detských nôh či nôh otcov a mám, brodiacich sa v opadanom žltom lístí, kde hľadali hnedučké gaštany.
Až predvčerom som si ich všimol. Všimol som si mohutné košaté stromy, z ktorých žltnúca krása pomaly opadá, na zem padajú aj gaštany a oni, tie stromy akoby o rok zostarli. A predvčerom všimol som si aj ľudí, deti a ich rodičov v tieni gaštanov. Títo ľudkovia zbierali plody, plody gaštanov – gaštany. A ako sa len tešili, keď v žltom lístí konečne zažmurkal hnedučký Gaštanko.
Toto všetko som si všimol až predvčerom. Vysokánske horúčky a rozpálené telo mi zastreli tento pohľad. Nie, dovtedy som si tie gaštany nevšimol a nevšimol som si ani to, čo sa s nimi a okolo nich dialo. A nevšimol som si ani ľudí pod oknom. Nie, to mi horúčka nedovolila. Nedovolila mi vidieť nič okolo.
No vysoké teploty, horúčky a rozpálené telo vlečúce sa viac ako tri týždne, ponúkli mi čosi nové, nový pohľad. Aj keď som počas tých dní iba málo vnímal svet a ľudí v ňom, predsa som ich videl. Obrazy ľudí, mojich blízkych, mojej rodiny, mojej duchovnej rodiny, mojej univerzity, mojich študentov, mojich priateľov kňazov, obrazy detí a ich rodičov, obrazy slabých a chorých, sa mi po tieto dni neustále vynárali v mojej rozpálenej mysli. Videl som ich a práve vo chvíli, keď po mojej tvári stekali potoky potu, vtedy v horúčke možno nejasne, ale predsa z mojich úst vychádzal slabučký šepot, modlitba: „Pane, aj za nich, Pane, aj za nich, Pane, aj za nich!“
Modlil som sa za všetkých, aj za tých, ktorých teraz vidím pod gaštanmi.
o. Jozef Žvanda
Foto: Internet