Staršia, nevýrazná dáma v tmavých šatách sedela v kaviarni a potichu si načítavala básne, ktoré mala dnes predniesť. O chvíľu už sedela za mikrofónom a vyrovnaným hlasom prednášala verš po verši. Po niekoľkých desiatkach minút sa otvorili dvere a ja som dostala príležitosť vniknúť pod kožu Evy Kristínovej. Teraz chcem túto možnosť zdeliť čitateľovi, aby vedel, akým človekom táto „grande dame“ Slovenského národného divadla vlastne je.
V akej rodine ste vyrastali ako dieťa. Koľko ste mali súrodencov, čom u sa venovala mama, otec, podmienky v ktorých ste vyrastali?
Vyrastala som v dôstojníckej rodine. Môj otec bol dôstojník a hlavne pre to bol môj život veľmi pestrý. Som z mnohopočetnej rodiny – bolo nás päť detí. Ťažké chvíle nastali, keď počas druhej svetovej vojny môjho otca uväznili, lebo odmietol vydať Nemcom vojenské sklady. Následne bol otec súdený nemeckým vojenským súdom a odsúdený na doživotie. Dovtedy bol život hlavne mojej matky veľmi ťažký. Týmto jej chcem zložiť hlbokú poklonu, pretože nás nikdy tým nezaťažovala. Všetko niesla obdivuhodne v sebe a pripravila nás na to aby sme si všetko vážili, kým máme vzájomnú lásku. Uvedomovali sme si, že to je najdôležitejšie. Nikdy nezabudnem na jedny Vianoce. V tom čase sme boli chudobní a nemali sme ani vianočný stromček ani čo do úst. O štvrtej hodine popoludní nám niekto zaklopal na dvere. Keď sme ich otvorili, uvideli sme stromček rybu aj koláč. Niekto nám ich doniesol, aby sme si aj my mohli spraviť Vianoce. Doteraz však neviem, kto to bol. To sú Vianoce, na ktoré nikdy nezabudnem a som vďačná ľudskej láske a pozornosti. Nuž, poznám život aj vo veľkej skromnosti a biede.
Spomínali ste, že vášho otca odsúdili. Ako ste to vnímali ako rodina? Aký to malo dopad na vašu rodinu.
Ja hovorím, že všetko závisí od rodičov. My sme boli deti. Naša mama sa veľmi hlboko modlila a verila, i keď nechodila do kostola. Bola presvedčená, že otec prežije. Veľmi málo sme o tom hovorili, snažili sme sa žiť ďalej – museli sme.
A ako sa správalo okolie v tom čase ku vám? Ako to vnímalo?
Nuž okolie sa správalo tak, ako sa okolie správa. Mnohí rodinní priatelia nás odrazu nepoznali. Avšak mnohí ľudia, ktorí nás dovtedy nepoznali,( boli to skôr chudobní ľudia) nás zrazu poznali. Môj otec mal i v tom čase mnoho prívržencov, a to hlavne z radov svojich vojakov. Keď ešte fungovali pod jeho velením, otec ich vyučoval čítať, písať, bol veľmi ľudský a obľúbený. Vojaci boli otcovi veľmi vďační. Keď sa dozvedeli že otec je vo väzení, tak nám posielali zemiaky, bryndzu alebo zo zabíjačky a tak nám pomáhali. Ja hovorím, že vždy sa človeku vráti, všetko čo urobí. Treba žiť tak aby ste mali čisté svedomie že ste všetko urobili, čo ste mohli a odovzdali ďalej. Presne tak sa nám vtedy odvďačili aj „otcovi“ vojaci.
Aké ste boli dieťa? Aké boli vzájomné súrodenecké vzťahy? Existovala medzi vami ako deťmi rivalita, či naopak ste sa rešpektovali?
Podmienky, v ktorých sme žili nás absolútne spojili. My sme sa mali všetci veľmi radi. Musím povedať, že sme žili naozaj veľmi krásne, rodinne.
Ako šestnásťročná ste sa i vy aktívne zapojili do SNP. Pracovali ste ako spojka. Ako ste ako spojka fungovali? Čo všetko ste v rámci tejto „funkcie“ vykonávali? V čom spočívala vaša úloha a zodpovednosť?
Moja zodpovednosť spočívala v tom, aby som urobila všetko, čo bolo treba. Napríklad, keď bolo treba preniesť súčiastky, odkazy. Raz som od jedných známych musela doniesť súčiastky. Domová hliadka akurát prezerala všetky domy a boli už neďaleko, keď ma pani domu doslova vystrčila, aby som už šla. Prenášala som vtedy aj rozbušky. Keby ich boli našli, nebolo by sa to dobre skončilo. Celá dedina bola obsadená Nemcami. Každého, kto do dediny vchádzal ale hlavne vychádzal detailne kontrolovali. Akurát prezerali jednu staršiu paniu, keď som prechádzala priamo cez nich. Našťastie ma vtedy neprezerali. Asi som sa im zdala príliš mladá. Zastavila som však pár krokov od nich (akože som si upravovala „štrumpantu“ na nohe). Vtedy na mňa zavolali: „Hej Mädel!“ Akurát som sa otočila a pousmiala a kráčala som ďalej. Avšak všetko to bolo podvedomé. Akosi som vedela, že sa mi to podarí. Verím že anjel strážny mi vtedy pomáhal, Verím, že takéto veci sa dejú, že som ešte nemala zomrieť.
Prečo ste sa vtedy museli odsťahovať zo svojho domova a kto vám pomohol?
V apríli, keď som raz prišla domov, videla som mamu plakať. Dovtedy sa niečo také nikdy nestalo. Podala mi list, v ktorom sa písalo, že všetky deti pod pätnásť rokov musí odovzdať ríši. Bola bezradná, nevedela, čo robiť. Vtedy ako zázrakom prišla k nám jedna podomová obchodníčka. Už niekoľko rokov predtým chcela u nás niečo predať, avšak nemali sme peniaze. Tak sa s mamou dohodli, že vždy keď príde do Bratislavy bude u nás bývať. Aj vtedy prišla úplne náhodou a prečítala si list. Navrhla mame, aby sme utiekli na lubinské kopanice ku nej. Zobrali sme najdôležitejšie a z hodiny na hodinu sme odišli. Tam sme potom asi rok žili.
Aký to bol pocit, opustiť svoj domov v takej časovej tiesni? Čo ste v tej chvíli cítili, čo vám prechádzalo hlavou?
V takých momentoch človek nerozmýšľa. Musí konať. Veľmi rýchlo. To sú situácie, ktoré sú výnimočné. Keby sme nad tým začali uvažovať, nestihli by sme utiecť.
O pár rokov neskôr ste nastúpili na štátne konzervatórium. Čo Vás po tomto všetkom k tomu viedlo? Aké ste mali dôvody?
Po maturite som mala isť do Francúzska ku jednej dáme, ktorá brala slovenské dievčence ako spoločníčky, potom som chcela ísť Británie a následne do Ameriky, kde bývala veľká časť mojej rodiny. Avšak všetko padlo. Rodičia sa však rozhodli, že musím pokračovať v štúdiu. Mala som vynikajúcu učiteľku pani Jirkovskú, ktorá mi vtedy poradila herectvo. Keď som s touto radostnou zvesťou prišla domov, rodičia spustili krik. A ja, ako každý mladý človek, som si „postavila hlavu“ a zrazu som nevedela bez herectva žiť. Pravdou však je, že dovtedy som ani len nevedela, čo to znamená.
Aký bol vtedajší život na konzervatóriu. Ako to tam vtedy fungovalo, akí boli študenti?
Štúdium herectva bolo vtedy odlišné. Boli sme stále v divadle, na konzervatóriu sme sa učili len veľmi málo. Taktiež nás učili aj výrobní odborníci napr. Peter Karvaš, Jozef Félix a ďalší, ktorí nás učili dejiny divadla a aj ostatné takéto predmety. Učili nás aj herci z divadla. Od rána do večera sme boli v jednom kolobehu. Na veľký študentský život sme nemali ani čas.
V priebehu niekoľkých desiatok rokov ste stvárnili mnoho postáv či už vo filmoch alebo divadelných inscenáciách. Za všetky spomeniem iba niekoľko. Napr.: Lady Mcbeath, postavu Gertrúdy z Hamleta, Alžbeta Proctorová zo Salemských bosoriek , Ráchel z Krvavých sonetov či Radonu v dráme Pravda Svätoplukova. Taktiež ste stvárnili úlohu Evy v Stodolovej Bačovej žene. Práve o tejto postave sa hovorí ako o vašej obľúbenej. Je to naozaj tak? Prečo práve Eva? Máte ešte aj inú obľúbenú hru či film, v ktorom ste účinkovali?
To sa nedá takto povedať. Avšak táto hra, ale aj skúšky na ňu boli zázrakom. Som vďačná za to, že som mohla tento zážitok zažiť. Režisér Zachar bol známy ako výborný režisér komédií. Tento režisér však desať rokov „obťažoval“ v divadle, že on by chcel režírovať Bačovu ženu. Hovorieval, že je nad všetky Shakespearove drámy. Táto hra je akousi antickou drámou, pretože nik neurobí nič zlé, nijak sa nepreviní, ale osud týchto ľudí prevalcuje a zničí. Desať rokov tvrdej práce tohto pána na inscenácii Bačovej ženy prinieslo obrovské ovocie. Zachar bol na každú scénu dokonale pripravený. My sme boli ako pobosorovaní. Bačova žena nás vtiahla do deja. Skúšanie, premiéra – malé zázraky. Hra mala nesmierny úspech a vrazila do mňa obrovskú pečať.
V čom je pre vás herecké umenie výnimočné?
Herecké umenie je výnimočné v tom, že dáva človeku možnosť pochopiť človeka, svoju postavu, motívy jej konania, Práve cez tieto postavy dokáže herec človeku vniknúť do vnútra a pomôcť mu. Divadlo musí životu nastavovať zrkadlo, aby človek videl čo je dobré a čo zlé.
A čo váš osobný vkus. Aké inscenácie či filmy si rada pozriete?
Dobré divadlo a dobrý film bez žánrového rozlíšenia.
Venujete sa aj recitácii. Čo vás na nej fascinuje? Akých autorov uprednostňujete?
K recitácii ma vlastne doviedol môj otec. V literatúre človek nachádza odpovede na mnohé mučivé otázky. Pretože mladosť je také mučivé obdobie, ak chce človek naozaj dospieť. Mladosť je síce krásna ale keď sa človek na ňu pozrie spätne.
Divadelné dosky či filmové kamery? Prečo?
Každý herec vám povie divadlo. To sa nedá inak, pretože v divadle má herec priamy styk so živým divákom. Každé predstavenie je vlastne iné, lebo v hľadisku sedí iné obecenstvo, ktoré pomáha dotvára predstavenie. Práve preto je každé predstavenie jedinečné a neopakovateľné.
Aká je Eva Kristínová v súkromní? Ako by ste sa charakterizovali? Čo na sebe máte rada a čo nie?
Ja sa vnímam ako „stará baba“, ktorá má svoje zdravotné problémy. Avšak nejako vážne sa nad tým nezamýšľam. Som vďačná za každý deň, čo ešte môžem žiť. A snažím sa zničiť a odpratať všelijaké svoje haraburdy, aby všetci tí „trúchlíci pozostalí“ nemuseli potom na mňa nadávať, že čo som im nechala na starosti. (smiech)
Máte nejaké zlozvyky? Aké?
Lenivosť. Kedysi som lenivá nebola, ale teraz si pokojne všetko poodkladám
Hovorí sa o vás ako o Grande Dame SND. Rada prijímate tento titul? Ako ho vnímate? A čo pre vás znamená?
Nemám rada tento titul ani to, že sa s nimi začalo. V dnešnej dobe ich je už veľa.
A na záver: každá generácia potrebuje nejaký odkaz. Už teraz ste pre tú dnešnú obrovským vzorom. Čo by ste odkázali terajšej generácii študentov?
Aby boli sami sebou, aby sa neštylizovali nezakladali masky aby sa snažili využiť čas ktorý majú a bol im daný, aby sa čo najviac dozvedeli dobrého, čo najviac potrebného a potom uvidia, že len na tom budú budovať celý svoj život. Keď do seba naberú plytkosť, tak už nikdy na nej nebudú môcť stavať, lebo plytkosť je piesok. Ten sa rozsype. V živote treba vybudovať fundamenty a robiť to s radosťou a chuťou.
autor: Janka Stopkuliaková