Už je tomu viac ako tridsať rokov. V tom čase „normalizácie“ v 70.-tych rokoch XX. storočia pôsobil v našej farnosti kňaz, otec Andrej Slaninka. Bol to veľmi zbožný a vzdelaný muž. Dlhý pobyt v komunistických žalároch ho poznačil na jeho zdraví. Napriek tomu na svoju dobu bol veľmi pokrokový a neustále hľadal spôsob, ako svoje ovečky priblížiť k Bohu. Jednou z jeho obľúbených aktivít, bolo premietanie diapozitívov. Spolu s ním býval na našej fare aj jeho synovec Štefan so svojou rodinou a ten sa zaoberal fotografovaním. Počas roka svojim objektívom zachytával rôzne udalosti z nášho života a počas zimných večerov v našom kostole mohli sme sa prostredníctvom obrazu k týmto udalostiam ešte raz vrátiť. Keď sa na premietacom plátne v uzimenej zime objavili obrazy horúceho leta, raz dva nám bolo teplejšie.
Duchovný otec bol naozaj na svoju dobu tvorivý. Jedno z jeho rozhodnutí veľmi ovplyvnilo aj moju rodinu. V istej chvíli potreboval pre svoju farnosť nových spolupracovníkov farskej rady. Premýšľal, kto by na túto úlohu bol súci. Nakoniec prišiel s nápadom: „Do farskej rady si vyberie tých mužov, ktorí v dnešný večer, v stredu riadneho pracovného dňa, prídu do kostola na Pobožnosť svätého ruženca.“ V to popoludnie sa môj otec vrátil z práce. Mal na pláne ďalšiu prácu na našom hospodárstve. Moja mama ho však prosila, aby šiel do kostola. Otec sa vyhováral, veď dnes nie je sv. omša, iba modlitba svätého ruženca a na poli je toľko práce. Nakoniec však dal na slová mojej mamy. Netušil, že toto rozhodnutie ho ovplyvní na celý život, že pozitívne ovplyvní aj celú jeho rodinu. Najbližšiu nedeľu nič netušiaci otec počul svoje meno z úst duchovného otca, ktorý si ho vybral do farskej rady. Aj tu sa spočiatku otec bránil, ale na otázku duchovného otca: „Iba Lucifer povedal Bohu, nebudem Ti slúžiť. Chceš to povedať aj ty?,“ nakoniec dal na slová kňaza a na dlhé, často neľahké roky, stal sa jeho pravou rukou. A podobne to bolo aj s kňazmi, ktorí prišli neskôr. Aj oni si môjho otca vybrali za pomocníka. Dlhé roky môj otec prežil v blízkosti kňazov, a to ho formovalo v hlbokého kresťana a zodpovedného muža, ktorý svojim životom a príkladom formoval aj nás.
Pamätám si však ešte na jednu udalosť z môjho života. Bol som už gymnazistom, keď pri jednom rozhovore už staručký duchovný otec Andrej, ktorý ma veľmi dobre poznal, radil mi, aby som sa prihlásil na latinčinu, že raz bude zo mňa kňaz. Samozrejme, že jeho slová som nereflektoval, na kňazstvo som totiž nikdy nepomyslel. A moje mladícke kroky nie vždy mali niečo spoločné s kňazstvom. Od tohto okamihu uplynulo sotva desať rokov, medzitým duchovný otec zomrel , a ja som s utajeným dychom a veľkým očakávaním po prvýkrát v živote prekročil prah Kňazského seminára na Spiši.
Niekedy je ťažké dať na slovo človeka, a o to viac to žiaľ platí pre dnešnú dobu. Stojí to však dať na slovo človeka, ktorý nás pozná, ktorý nás úprimne miluje, aj keď možno niekedy na prvý pohľad túto lásku nepociťujeme. Aké ťažké je pre nás moderných ľudí dať na slovo Ježiša, ktorého dnes mnohí odpisujú. No kto vie lepšie a viac o nás, kto vie lepšie, čo je v človeku, ak nie sám Ježiš? On je Boh, Bohočlovek, on sám najlepšie vie, čo je v človeku. Šimon Peter bol skúseným rybárom a mohol sa Ježišovi pokojne vysmiať do očí. On však povedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5).
Uveriť Ježišovi, to chce obetu, chce to ponúknuť Bohu svoje ja, svoje dôvody, skúsenosti. Naša viera je spojená s obetou. V živote mojej rodiny sa to vyplatilo. Môže sa to vyplatiť aj Vám?
Jozef Žvanda
Foto: Internet