Túto otázku si kladie Ježiš na záver podobenstva o chudobnej vdove a sudcovi, ktorý ju nechce obrániť. Na podklade podobenstva Ježiš potvrdzuje, že ak neznaboh sudca nakoniec chúderku vdovu obráni, o čo viac tak urobí nebeský Otec, ak pôjde o Jeho maličkých. Je tu však vážny problém. Boh chce tak urobiť vždy, lenže stojí vôbec človek o Božiu pomoc? Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?
Naša viera v Boha, ktorá je slobodnou odpoveďou na Božiu lásku a dobrotu, je dennodenne konfrontovaná s udalosťami života. Zmanipulovaná verejná mienka a tlak masmédií s protináboženskou a protirodinnou agresívnou propagandou prináša neblahé ovocie. Kostoly sa vyprázdňujú. No zároveň pozorujeme jav: Do našich domovov sa pomaly vkráda bolesť rozličného druhu. A snažíme sa ju riešiť, snažíme sa riešiť krízu a krízy. A výsledok? Zdá sa, že v mnohom prehrávame. Akosi nám to iba vlastnými rukami nejde. Potom, keď už je zle, chytáme sa aj stebla trávy a dobrý je nám aj Pán Boh. Vtedy prosíkame, no nie vždy to tak zázračne funguje. Často sme totiž svojim správaním, svojou nevierou zviazali Bohu ruky. On chce v našom živote konať, ale chce aj náš súhlas, súhlas našej živej viery.
Živá viera, o ktorú tak žobre náš Boh je pre moderného človeka a tento svet paradoxne požehnaním. Ona je totiž svetlom na ľudských chodníkoch, vedie ho k správnym hodnotám, ukazuje mu správnu orientáciu. Žitá živá viera však nie je samozrejmosťou bezproblémového života. Dobre by o tom vedel vyrozprávať muž, ktorý zomrel 10. septembra 2013 v Bratislave, muž, ktorý sa nebál nespravodlivým komunistickým sudcom v roku 1954 povedať holú pravdu: „Vy máte moc, ale my máme pravdu!“ Tým mužom bol lekár a komunistický disident Silvester Krčméry. Trinásť rokov odsedel v najtvrdších komunistických žalároch. Vo vyšetrovacej väzbe sa každý deň obetoval a modlil za rôzne spoločenské vrstvy ľudí. Pracoval ako lekár a žiadal, aby mohol do uránovej bane, aby tak vyjadril solidaritu s poslednými. Svoj život, aj keď bol laikom, žil v celibáte, aby tak mohol slúžiť všetkým. Ako na jeho pohrebe povedal František Mikloško, Silvester Krčméry chcel ísť vždy tam, kde bola núdza, chcel pracovať a vychovať si nástupcov a tak sa stať zbytočným. Po návrate na slobodu spolu s priateľom, katolíckym kňazom Vladom Juklom budovali malé spoločenstvá, venovali sa formácii vysokoškolákov. Založili spoločenstvo Fatima pre evanjelizáciu Ruska. Z ich ovocia dnes žijeme.
Áno, možno žasnúť nad týmto Božím mužom. Veď on si mohol v pozemskom komunistickom pekle pokojne povedať: „Má vôbec zmysel veriť? Kde je Boh teraz?“ A Boh by mu túto otázku vôbec nevyčítal. No on veril v silu evanjeliového semienka viery. Živá viera bola Silvestrovi Krčmérymu istotou, že Syn človeka pri svojom návrate na zem tu vieru nájde, nájde živú vieru vo svojom maličkom stáde.
o. Jozef Žvanda
Foto: Internet
Zdroj informácii: Časopis .týždeň, 40/2013