V pondelok 22.07.2013 sa popoludní počasie v RIO pokazilo. Naša skupina si v horúčave pod horou Corcovado so známou sochou Krista Vykupiteľa vystála niekoľko hodín. Keď sme konečne prišli na rad, keď sme sa konečne dostali hore, tu už vládol silný vietor, dážď a sivé mračná. Svetoznámu sochu sme vôbec nevideli. Od tohto dňa sa počasie stále zhoršovalo. Zmena bola evidentná aj na obyvateľoch RIA. Tí naozaj „klepali kosu“ a ako sa niektorí z ich aj vyjadrili, takáto zima tu už za posledných dvadsať rokov nebola.
Ochladzovalo sa aj v utorok 23.07.2013. Večer o 19.00 sa na miestnej slávnej pláži Cocabana zišli státisíce mladých ľudí z celého sveta. O chvíľu tu mala začať svätá omša s miestnym arcibiskupom Orani Joao Tempesta. Zišli sa tu aj tisícky kňazov, medzi ktorými našli miesto aj kňazi zo Slovenska. Na oblohe viseli sivé mračná, a tak mnohí z nás sa vyzbrojili pršiplášťmi. Dáždniky v ten večer boli nepoužiteľné, len by tej dažďovo-veternej situácii spôsobili problémy. Miesto dolu pred oltárom sme zaujali v dostatočnom predstihu. Aj ďalší kňazi pomaly vypĺňali zatiaľ prázdny priestor, o chvíľu sa na hlavnej tribúne mala začať modlitba posvätného ruženca. Táto modlitba, tak obľúbená bl. Jánom Pavlom II. a mnohými ľuďmi a rovnako aj mnou, v ten večer táto modlitba dostala názov misijný svätý ruženec. Na Coapcabane sme sa modlili za obyvateľov piatich svetadielov. Ich zástupcovia sa tento ruženec modlili v otvorenej aréne.
Nie, ešte nemôžem…
V tejto situácii, krátko pred začiatkom modlitby si do radu pred nami prisadol biskup, oblečený v biskupskej reverende purpurovej farby s malou čiapôčkou, akú na hlave nosievajú otcovia biskupi. Táto čiapôčka má zvláštny názov, volá sa „solideo“ a v preklade znamená „Iba Boh“. Malá čiapôčka na biskupovej hlave znamená, že v jeho živote, rovnako aj v živote každého veriaceho človeka, má najdôležitejšiu úlohu zohrávať iba Boh. Keď si k nám neznámy biskup prisadol, zdôrilo sme si podali ruky, navzájom sme sa predstavili, avšak naša vzájomná komunikácia netrvla dlho. Spoločnosť neznámemu biskupovi robili dvaja kňazi, s ktorými trávil čas po príchode k nám. Keď sa už schyľovalo k modlitbe, keď sa už na hlavnej tribúne pred oltárom usadili aj mnohí otcovia biskupi, vtedy mi to nedalo a oslovil som spomínaného neznámeho biskupa sediaceho v našej blízkosti. Povedal som mu: „Vaše miesto je hore medzi biskupmi!“ Zostal prekvapený no po chvíli na moje slová zareagoval: „Ďakujem, máte pravdu, moje miesto je hore. Ale ja nie som katolíckym biskupom. Som biskupom Anglikánskej cirkvi. Nemôžem ísť hore, lebo nemôžem koncelebrovať. Ale aj verím, verím, že raz sa zjednotíme, že verím, že raz budeme spolu sláviť Eucharistiu a ja budem môcť ísť hore a budem môcť koncelebrovať.“ Odpovedal som: „Ďakujem Vám, ďakujem Vám. Áno, aj ja verím, že raz s pomocou Božou budeme opäť vytvárať jednotu. Veď je toľko vecí, ktoré nás spájajú. A my sme predsa bratia. Máme len jedného Boha.“ Dohovoril som. Anglikánsky biskup sa usmial a objal ma.
Raz spoločne vystúpime hore…
V tej chvíli začínala modlitba posvätného ruženca. Posadili sme sa. O chvíľu som ho opäť poklepal po pleci a podal som mu svoj ruženec. On ho prijal a pobozkal. Vo vrecku som mal ešte rezervu, ešte jeden ruženec. Ten som podal kňazovi, biskupovmu spoločníkovi. Potom sme sa sústredene modlili, aj keď zakrátko z neba dali vedieť o sebe prvé dažďové kvapky. Domodlili sme sa. Biskup sa opäť ku mne otočil pousmial sa a ešte pevnejšie stlačil ruženec vo svojich dlaniach. Obrátil sa aj jeho spoločník kňaz a ten mi ruženec vrátil. Biskup nie. Potešil som sa. Obaja sme v ten večer pri otváracej svätej omši na Svetových dňoch mládeže v RIU 2013 zažili čosi Božie. Tieto Božie veci sú charakterizované spoločenstvom, vzájomnou prajnosťou, úsmevom a modlitbou. Obaja sme v ten večer našli cestu, ako sa raz dostať hore, nie už iba na tribúnu, ale hore do neba aj vďaka spoločenstvu bratov a sestier v jednej Cirkvi. Nuž nečudujem, prečo v ten večer tak bohato padali dažďové kvapky z neba.
o. Jozef Žvanda, 31.07.2013, Rio de Janeiro